Červený Kameň je jedným z najzachovalejších hradov na Slovensku.
Svoje meno získal podľa kopca, na ktorom stojí. Podložie je tvorené červeným druhotným pieskovcom, a tak sa hrad od pradávna nazýva „červeným“.
Postavený bol pravdepodobne v prvej polovici 13. storočia ako súčasť obranného pásu pohraničných hradov, ktoré mali chrániť západné hranice Uhorska. Pôvodne išlo o gotickú pevnosť, drsnú a odolnú voči útokom.
Svoju dnešnú podobu získal hrad až v 16. storočí, keď sa stal majetkom slávneho bankárskeho a obchodníckeho rodu Fuggerovcov z Augsburgu. Tí patrili medzi najmocnejšie európske rody, financovali cisárov aj pápežov a vlastnili bane po celej Európe.
Keďže sa venovali ťažbe a obchodu s meďou či striebrom, potrebovali bezpečnú základňu so skladmi. Preto od roku 1537 prestavali hrad na mohutnú renesančnú pevnosť so systémom bastiónov a rozsiahlymi podzemnými skladmi. Práve tieto pivnice patria dodnes k najväčším a najpôsobivejším svojho druhu v strednej Európe.
Fuggerovci sa však na hrade dlho nezdržali. Už v roku 1546 preniesli svoje aktivity inam a hrad prešiel do rúk Habsburgovcov. V roku 1588 ho získal do léna Mikuláš II. Pálffy ako odmenu za verné služby cisárskemu dvoru.
Rod Pálffyovcov vlastnil Červený Kameň viac než 350 rokov. Z pevnosti postupne vytvorili honosné šľachtické sídlo, barokový a neskôr klasicistický palác, ktorý sa stal centrom spoločenského a kultúrneho života regiónu.
Keď Pálffyovci v 17. – 18. storočí premenili pevnosť na šľachtické sídlo, vznikli pri hrade aj barokové záhrady. Boli usporiadané do pravidelných geometrických tvarov, slúžili na reprezentáciu a oddych, no zároveň tu pestovali aj ovocie, bylinky a zeleninu pre potreby panstva.
Záhrady zdobili aleje líp a gaštanov, v ktorých sa prechádzali hostia a kde sa chovalo aj okrasné vtáctvo. Neboli len ozdobou, ale aj symbolom bohatstva a prestíže rodu Pálffyovcov. Dodnes hrad obklopuje zeleň, ktorá pripomína jeho slávnu minulosť a láka návštevníkov na prechádzky i kultúrne podujatia.
Okolie hradu, záhrady.





Na nádvorí hradu Červený Kameň sa nachádza renesančná kamenná studňová fontána, ktorá patrí medzi výrazné prvky hradného areálu. Fontána pochádza z obdobia prestavby hradu v 16. storočí, keď Fuggerovci zmenili pôvodný stredoveký hrad na rozsiahlu renesančnú pevnosť. Studňa a jej výzdoba mali nielen praktickú funkciu, slúžila ako zdroj vody, ale aj reprezentačný charakter.



Posledným majiteľom hradu bol gróf Pál Pálffy z Erdődu, vášnivý zberateľ starožitností, obrazov, exotických predmetov a umeleckých diel. Vďaka nemu mal hrad atmosféru múzea už v prvej polovici 20. storočia. Po druhej svetovej vojne mu však bol majetok skonfiškovaný a gróf dožil v emigrácii.
Od roku 1949 sa hrad stal súčasťou Slovenského národného múzea, ktoré tu spravuje bohaté expozície o rode Pálffyovcov, historickom nábytku, zbraniach či umeleckých zbierkach.
Interiér hradu.
Pri vstupe sú vystavené lovecké trofeje. Zaujímavé je použitie týchto trofejí na lustre.



Pánsky koč a sane.



Jednotlivé miestnosti hradu a múzejné exponáty.
















Ako každý starý hrad, aj Červený Kameň má svoju legendu.
Legenda o pôvode názvu hradu.
Keď sa hrad ešte len staval, medzi robotníkmi pracovala krásna mladá dievčina, dcéra jedného z murárov. V jeden nešťastný deň sa pošmykla na lešení a zrútila sa z hradných múrov. Na mieste zomrela a jej krv vsiakla do kameňov, ktoré sa zafarbili dočervena.
Ľudia od tých čias začali nazývať pevnosť Červeným hradom, Červeným Kameňom. Niektorí veria, že dievča bolo obetované, aby bol hrad pevný a večný. A vraj aj dnes sa v mesačnom svite po hradbách občas prechádza biela postava, duch nešťastnej dievčiny.
K najväčším lákadlám Červeného Kameňa patrí rozsiahla sieť pivníc a skladov. Sú unikátne nielen svojou rozlohou, ale aj technickým riešením.
Podzemné priestory hradu Červený Kameň.






S podzemnými priestormi sa spája množstvo legiend:
Bludisko, hovorievalo sa, že kto vojde do pivníc bez lampy a nepozná cestu, už nikdy nenájde východ. Deti z okolitých dedín sa stavili, kto sa odváži vojsť „do tmy“, no väčšina z nich ušla hneď po pár krokoch, vystrašená ozvenou vlastných krokov. /práve dobrá akustika v týchto priestoroch umožňuje neopakovateľné hudobné vystúpenia/
Tajné chodby, ľudia verili, že pivnice sú poprepájané tajnými chodbami vedúcimi až do Pezinka, ba dokonca do Viedne. V skutočnosti niektoré chodby naozaj pokračujú mimo hlavných priestorov, no väčšina je slepá alebo zasypaná.