Hrad Devín bol nielen súčasťou sústavy pohraničných pevností Uhorského kráľovstva, ale s jeho existenciou sa spája keltské a rímske osídlenie, vzostupy a pády Veľkej Moravy ale aj miestom prvého štátneho útvaru slovanských predkov.
V 9. storočí tu knieža Rastislav dal vybudovať na skalnom kopci mohutnú, veľkomoravskú pevnosť. Hrad mal výhodnú strategickú polohu, keďže ho chránili z južnej strany močiare a Dunaj, zo západu rieka Morava a zo severu hrad chránil masív Devínskej Kobyly, bol prirodzenou ochranou „Devínskej brány,“ vstupného priestoru do Karpatskej kotliny.
Archeologické nálezy však potvrdzujú, že hradné bralo bolo osídlené ešte v mladšej dobe kamennej, asi 5000 – 4000 pred Kristom.
Kamenný hrad bol na jeho mieste postavený v druhej polovici 13. storočia. Najstaršou časťou hradu je valcová veža odkiaľ sa schádza do jaskynných priestorov, v ktorých sú teraz vystavené rôzne archeologické nálezy. V prvej polovici 15. storočia bol dostavaný gotický palác, v 16 storočí renesančný palác a nové opevnenie hradu.
Devínsky hrad bol pohraničnou pevnosťou v majetku uhorskej koruny. Po vymretí rodu Arpádovcov, v roku 1301 patrilo rakúskemu vojvodovi Rudolfovi Habsburgskemu.
Od roku 1322 bol kráľovským majetkom, až kráľ Žigmund Luxemburský ho daroval v roku 1419 Mikulášovi Garaymu. Tento rozšíril hrad na juhovýchod, dal tam vybudovať gotický obytný palác, nazvaný garayovský. Z tohto obdobia pochádza aj hradná studňa.
Pred svojou smrťou Mikuláš Garay rozdelil svoj majetok medzi svojich dvoch synov. Pánom devínskeho panstva sa stal jeho syn Ladislav. Na základe nariadenia kráľa Žigmunda z roku 1435 sa museli opevniť všetky hrady, sa vybudovalo na Devíne nové opevnenie v západnej časti hradného vrchu.
Ďalšími majiteľmi hradu sa neskôr stali grófi z Jura a Pezinka, ktorí ďalej zveľaďovali hradobný obranný systém.
V roku 1526 po bitke pri Moháči sa nakrátko hradu zmocnil Štefan Zápoľský. Keď hrad dobylo cisárske vojsko, Ferdinand Habsburský daroval hrad Štefanovi III. Báthorymu za vernosť. Ďalším majiteľom hradu bol Štefan V. Báthory, brat známej Alžbety Báthoryovej.
Posledným majiteľom Devínskeho panstva boli Pálfiovci.
Počas Napoleónskych vojen, v roku 1809 vojaci jeho vojaci vyhodili Devínsky hrad do vzduchu.
V období protislovanských tlakov a maďarizácie sa stal Devín symbolom slovanskej minulosti a národnej hrdosti Slovákov. V roku 1836 tu Ľudovít Štúr a jeho družina prisahali vernosť národu a jeho túžbam.
Horný hrad a jeho zákutia, výhľady z horného hradu.
Palác Garayovcov
Ako o každom hrade, tak aj o hrade Devín kolujú povesti.
Povesť o Panenskej veži rozpráva príbeh lásky rytiera Mikuláša a krásnej Margaréty. Pán Devínskeho hradu Mikuláš sa zaľúbil do Margaréty z korutánskej rodiny, ktorej sa rytier ako budúci ženích pre ich dcéru nepozdával. Mikuláš ju preto uniesol, avšak ona sa do neho zaľúbila a s radosťou plánovali svadbu.
Skôr, ako k nej došlo, však na hrad vtrhol Margarétin strýko Rafael s ozbrojencami a dievčinu uniesli. Rytier ju dostihol a opäť uniesol na hrad, prípravy na svadbu sa urýchlili. V momente, ako si v hradnej kaplnke sľúbili lásku a vernosť, však opäť zarinčali zbrane. Tentokrát Rafael zvíťazil a Mikuláša zahnali práve do veže, v ktorej udatný rytier padol. Jeho nevesta z nej od žiaľu skočila do Dunaja.
Povesť o hradnej studni. Za vlády kniežaťa Rastislava sa hrad z roka na rok rozrastal, no raz si Rastislav uvedomil, že voda im chýba a tak dal postaviť studňu. Tak sa mocní a tvrdí chlapi dali do kopania, jama sa začala prehlbovať a na hrade zavládla radosť a ovlažila vyschýňajúce pery obyvateľov. No stalo sa čo by nik nečakal. Chlapi čo studňu kopali, začali sa v nej strácať. Stratilo sa mnoho šuhajov, mocných chlapov, čo vyzvedieť tajomstvo studne sa pokúšali. No prišiel udatný vodca Slavoboj, syn hradného pána zo Šintavy, pokloniť sa Miloslave, krásnej dcére devínskeho kniežaťa. Tiež mu myšlienky začali v hlave vŕtať a hnali ho do studne vyskúšať šťastie. Raz keď prechádzal okolo studne zbadal na zemi meč. Bral to ako znamenie a hor sa do studne. Dal sa uviazať na silný povraz a spustiť do diery, čo studňou mala byť. Najprv z dola gánilo hrobové ticho, no po čase sa ozval šramot, buchot akoby tam ktosi zápasil. Zazneli ťažké stony i tvrdé údery. A znova ticho. V tom sa ohlásil a ľudia ho za mocné povrazy vytiahli von. Hrdina doráňaný a vysilený odpadol. No pod Slavobojovou halenou našli skrvavenú hlavu akejsi potvory. Bol to šarkan, ktorý žral chlapov v studni. Viac už šarkan nikomu neublížil a zo studne vyvrel mocný prúd zdravej vody. Kým na hrade žili manželia Slavoboj a Miloslava, bola v studni voda, ale keď istého dňa obaja umreli, šarkania studňa razom vyschla.
Na sútoku riek Moravy a Dunaja sa nachádza pamätník "Brána slobody", venovaný obetiam totalitného režimu, ktoré zahynuli v rokoch 1948-1989 pri úteku do sveta slobody, cez tkz. železnú oponu, prísne stráženú hranicu medzi Československom a Rakúskom. Bránu slobody odhalili 17. novembra v roku 2005, v Deň boja za slobodu a demokraciu.
Pri bráne je pamätník z roku 2016, ktorý je venovaný otcovi Antonovi Srholcovi.
