Nad obcou sa vypínajú Vršatské bradlá a na jednom z nich stál hrad Vršatec, ako jeden z zo strážnych hradov cesty na Moravu. K hradu je ľahký výstup z obce, tí "lenivší" môžu odstaviť svoje tátoše neďaleko odbočky na hrad, kde je vytvorené malé parkovisko.
Má byť pekný slnečný deň, nie je kde sa ponáhľať, tak ja radšej vychádzam z obce. Cestou môžem obdivovať zaujímavé výtvory prírody, bradlá, ktoré majú tvar ihiel, stien a veží, ktoré je vidieť už z diaľky.
Krátka odbočka z cesty k hradu vedie popri bradlách až k samotnej zrúcanine
Stredoveký hrad Vršatec patrí medzi najvyššie položené hrady. Je vybudovaný na neprístupných vápencových bralách, ktoré mu zabezpečovali prirodzenú ochranu. Jeho výstavba sa začala v 13. storočí po mongolskom vpáde. Koncom 13. storočia ho vlastnil Matúš Čák Trenčiansky, neskôr Stibor zo Stiboríc. V 15. storočí hrad prešiel rekonštrukciou. Vystriedalo sa tu viac vlastníkov. Po posledných úpravách v 17. storočí hrad začína upadať, panstvo uprednostňuje nižšie položené sídla. Počas Rákociho povstania hrad úmyselne zapálili cisárske vojská a hrad sa už neobnovoval.
Teoretická rekonštrukcia hradu.
Z hradu sú ruiny. Tkz. horný hrad, ktorého súčasťou bola aj strážna veža je nedostupný, jeho rozlohu obmedzovala rozloha vrcholu skalného útesu.
Rozsiahly kamenný dolný hrad mal dôležitú úlohu predhradia. Nad vstupnou bránou bola strážnica a miestnosti pre posádku. Na vyvýšenom kopci sa nachádzal renesančný palác. Obranu tvorili bašty a hradné múry.
Pozostatky dolného hradu.
Výhľady z hradu Vršatec.
Bolo viac neúspešných pokusov o obnovu Vršateckého hradu, ale predsa len sa veci pohli dopredu. Keď som tu bola pred pár rokmi okolie bolo zarastené a teraz je vyčistené od náletových drevín, sú aj náznaky obnovy, tak snáď tie pozostatky hradu sa zachovajú aj pre budúce generácie.
Na stránke https://hradvrsatec.webnode.sk/ som objavila tri povesti o hrade Vršatec v nezmenenej podobe ich sem prikladám. Táto stránka však už od roku 2014 nie je aktualizovaná, zrejme patrila k nevydareným pokusom o obnovu hradu.
Prvá povesť:
Za uhorského kráľa Ondreja II. žil v Pruskom veľmi bohatý zemepán Tihamér so svojou manželkou, ktorá sa volala Elvíra. Mali dve deti, chlapec sa volal Belko ( Béla ) a dievča Ilka. Okolo krásneho kaštieľa sa rozprestierala záhrada, kde vo veľkej klietke chovali na reťazi uviazaného leva. Keď Ondrej II. podnikol výpravu do Sv. Zeme, šiel s ním aj pruštiansky zemepán Tihamér. Keď sa ale Tihamér po dlhšom čase nevracal domov, jeho manželka v pomyslení, že jej manžel zahynul, zomrela od žiaľu. Siroty zostali za istý čas samy v opatere správcu, kastelána. Keď sa otec dozvedel o tejto smutnej udalosti dlho rozmýšľal, čo má urobiť. Až konečne sa rozhodol, že požiada svojho dobrého priateľa Marka z Dubrovníka, aby siroty vzal k sebe a vychovával ich zatiaľ kým sa on zo Sv. Zeme nevráti. Avšak ustarostený otec svoje deti viac neuvidel, lebo padol na bojisku. Marko vychovával jemu zverené deti len krátky čas. Keď sa dozvedel o smrti svojho priateľa, pri príležitosti jednej obchodnej cesty vzal so sebou siroty, doviedol ich do Pruského a odovzdal ich Kolomanovi Elödfymu, ktorý bol blízkym príbuzným ich nebohého otca. Manželka Elödfyho macošsky zachádzala s deťmi, týrala ich len preto, aby čím skôr zomreli, aby sa ona takto ľahko zmocnila ich majetku. Konečne prišla na diabolskú myšlienku. Zobrala sa a išla ku klietke, kde bol lev uviazaný, uvoľnila reťaz v domnienke, že keď deti prídu do záhrady na prechádzku a zastavia sa pri klietke, lev sa rozzúri a deti roztrhá. Sotva vyčkala druhý deň, aby sa išla pozrieť, kde klietka stála, aby sa na vlastné oči presvedčila o osude detí. Ale aké bolo jej prekvapenie, keď sa blížila ku klietke! Lev skočil na ňu a bol by ju aj roztrhal, keby ju nebol jej manžel vyslobodil šípom z pazúrov rozzúreného leva. Zranené zviera utieklo do hôr a dlhé časy ohrozovalo celé okolie. Lev našiel skrýšu v dutine jednej strmej skaly na Vršatci.
Na tejto skale postavil Belko nedobytný hrad, ktorý odtiaľto dostal pomenovanie Oroszlánkö ( Levia skala ), nemecky Löwenstein.
Tu býval stále cez celý život a zomrel ako trenčiansky župan vo vysokom pokročilom veku.
Druhá povesť:
Pán hradu Vršatec mal jednu jedinú dcéru Emíliu, na ktorú bol veľmi pyšný a ktorú mal veľmi rád. Mal aj jedného sluhu, Júliusa, na ktorého sa veľmi hneval, lebo zbadal, že sa až príliš priateľsky chová voči jeho dcére. Nemohol dovoliť, aby sa opovážil jeho sluha, ktorý síce tiež pochádzal zo šľachtickej rodiny, získal lásku jeho dcéry. Darmo ich napomínal, aby sluha ani dcéra ho nechceli poslúchnuť. Rozhodol sa v hneve, že neposlušného sluhu potrestá smrťou. Poslal ho s tajným odkazom k priorovi templárov do Piešťan. Július sa cítil byť veľmi šťastným, že ho jeho pán poveril takouto dôležitou úlohou. Vybral sa na cestu ešte pred svitaním, aby sa ešte v ten večer za tmy dostal do piešťanského kláštora. Tu odovzdal list priorovi, netušiac, že sa v ňom jedná o jeho osude. Prior prečíta list, uprie zrak na mladíka a zbadá prsteň na jeho ruke. Zasypal ho otázkami, ako sa volá, či žijú ešte jeho rodičia a odkiaľ má ten prsteň. On sa pokojne a odvážnym spôsobom predstavil, že sa volá Július, že je synom Gejzu Bieleka a Zuzany Lorántfy, že prsteň je pre neho drahocenným pokladom, ktorý dostal od matky, keď ležala na smrteľnej posteli a keď ho prosila, aby prsteň verne opatroval. Tu sa prior preberie z prekvapenia a pohnutým hlasom hovorí: Ten prsteň bol voľakedy mojim vlastným majetkom, ja som ho dal tvojej matke, keď som sa s ňou zasnúbil. Avšak jej rodičia prekazili naše manželstvo a ona sa vydala za druhého. Ja životom sklamaný uchýlil som sa do kláštora. Buď rád, že si sa dostal ku mne, lebo ja ťa vyslobodím z rúk tvojho neprajníka. List, ktorý si sem doniesol, obsahuje želanie tvojho pána, aby som ťa vydal súdu, ktorý by vyriekol ortieľ smrti nad tebou. Ja ti dám odporúčajúci list a pošlem ťa s ním ku generálovi nášho rádu do Chorvátska, aby si bol čím ďalej od kraja, kde si žil, aby si sa dostal na také miesto, kde ťa nikto nepozná.
Keď Július odišiel, prior poslal na Vršatec list, v ktorom oznámil zemepánovi, že jeho sluha nedošiel do Piešťan, lebo sa utopil vo Váhu.
Keď vršatský zemepán prečítal list, veľmi sa zaradoval, a vybral sa na hrad Tematín, aby tamojšieho pána získal pre svoju dcéru. Na mladú Emilku táto smutná zvesť natoľko zapôsobila, že ťažko ochorela a za krátky čas nemoci podľahla. Jej jedinou útechou v chorobe bola vychovávateľka Anna Gundová, ktorej sa úprimne vyžalovala, že mu aj po jeho smrti zostáva verná a oddaná. Pred smrťou si zavolala otca a so slzami v očiach hľadela na neho ako keby mu bola chcela povedať, že on je príčinou jej ťažkej choroby. Hneď sa premohla, pobozkala otcovi ruku a prosila ho, aby sa na ňu nehneval, však aj ona mu zo srdca odpúšťa. A s tým dokonala.
Otec týmito slovami hlboko dojatý usporiadal svojej dcére nádherný pohreb a zbavený všetkej útechy na tomto svete, zvolil si pustovnícky život a utiahol sa do jaskyne.
Zvesť o tejto tragickej udalosti sa rýchlo rozniesla nielen po celom okolí, ale zašla až do Chorvátska do templárskeho kláštora. Július pohnutý krásnymi spomienkami na minulé časy v rehoľnom rúchu sa vybral na cestu, aby ešte raz videl Vršatský hrad, kde tak šťastne strávil svoje mladé roky. Jeho cesta ho viedla priamo ku hrobu svojej vyvolenej. A keď hlbokým žiaľom zronený pohnutým hlasom vyriekne Emilkino meno, mŕtvy padá na mohylu.
Vršatský zemepán každý deň navštevoval hrob svojej dcéry a keď zazrel na ňom mŕtve telo Júliusa, vykopal jamu na mieste a pochoval ho do nej. A tak sa dostali k sebe dve milujúce srdcia po smrti, keď im to zaživa nebolo dopriané.
Tretia povesť:
Keď Tatári vtrhli do našej vlasti, aj vršatský zemepán Imrich išiel brániť vlasť so svojim kastelánom Ondrejom Budiačom. Hrozilo nebezpečie, že sa Tatári dostanú až na Slovensko, ak Slováci nebudú mať smelosti a odhodlanosti brániť svoju domovinu až do poslednej kvapky krvi. Smelosť nechýbala ani vršatskému zemepánovi ani jeho kastelánovi. Táto smelosť prekvapila Tatárov. Mysliac si, že sú Slováci v prevahe, dali sa na útek. Ale raz sa predsa len zaprisahali, že vršatského zemepána a jeho kastelána musia dostať živých do zajatia, aby sa mohli na nich vypomstiť.
A konečne sa im to aj podarilo. Rozložili vojsko tak, že sa väčšia čiastka vojska ukryla do jám a len menšia zostala v bojovej línii. Títo predstierali, ako keby ustupovali, a Slováci smelo postupovali dopredu, netušiac, že aj za chrbtom majú nepriateľa. Boli obkolesení a brániť sa už nemohli. Tatári zemepána Imricha s jeho kastelánom predsa len chytili a reťazami zviazaných hnali do zajatia. Keď sa zajatci dozvedeli, že čaká na nich trest smrti, verný kastelán sa rozhodol na odvážny skutok. Raz, keď sa prechádzali na dvore, a nik ich nepozoroval, Ondrej zbadal v kúte o múr opretú sekeru. Hovorí svojmu pánovi: „Pane, Ty máš rodinu, ja nikoho nemám, vysloboď sa, odtni mi nohu“. Mali totiž nohy spolu spútané. Imrich dojatý vernosťou svojho kastelána povie: „ Nie si mojim sluhom viac, si mojim bratom, spolu sme padli do zajatia, spolu tu zomrieme“. Ale Ondrej objal svojho pána, chytil sekeru a odťal si nohu sám. Imrich bol voľný a tajne sa vrátil na hrad Vršatec. Tak vyslobodil Ondrej svojho pána zo zajatia.
Keď Tatári videli obetavosť verného kastelána, pustili aj jeho na slobodu. Vrátil sa tiež na Vršatec, kde žil ako člen rodiny.
Kráľ za jeho vernosť povýšil jeho aj jeho potomkov do zemianskeho rodu. Jeho potomkovia ešte aj teraz žijú v Mikušovciach a ešte aj teraz, keď ide niekto k nim, povie, že ide do zemanov.
