Na svojich potulkách som natrafila neďaleko Zochovej chaty na informačné tabule o živote týchto obyvateľoch hôr.
Kto boli vlastne huncokári?
V 18. storočí pozvali Pálfyovci, ktorí vlastnili v oblasti Malých Karpát rozsiahle majetky, z rakúskych Álp drevorubačov, hájnikov a lesníkov. Ich úlohou bolo chrániť majetky proti pytliakom a rozkrádačom dreva, zaviesť efektívne a moderné hospodárenie v lesoch.
Aby nevznikali väzby na obyvateľstvo okolitých dedín, dostali usadlosti v dolinách Malých Karpát a v lesoch na Záhorí. Huncokári žili rozptýlene výnimkou bolo len osídlenie v Modre-Piesku, kde žilo viac huncokárskych rodín.
Huncokári boli platený deputátom i finančne. Za poskytnutú prácu a bývanie však museli spĺňať určité požiadavky a to etickú a morálnu úroveň, zodpovednosť a čestnosť a museli byť kresťania.
Huncokári ktorí prišli do týchto končín, boli nemajetní a v presídlení videli možnosť stabilnej práce, z ktorej mohli uživiť svoje rodiny. Domy, ako aj záhrady mohli využívať počas služby Pálfyovcom. V okolí domov vysádzali ovocné stromy, chovali hydinu a dobytok. Ženy sa venovali aj bylinkárstvu a muži práci s drevom, tiež pálili vápno a drevené uhlie.
Huncokári nielen rezali drevo a čistili les, ale aj vysádzali nové stromčeky, pripravovali krmivo pre lesné zvieratá.
Žili dosť izolovane od vonkajšieho sveta, ale vzájomne a súdržne vo svojej komunite, často sa medzi sebou navštevovali a pomáhali si navzájom.
Až do 19. storočia sa u huncokárov uzatvárali manželstvá výlučne v rámci vlastnej komunity.
V rodine žilo 8-10 detí. Ženy rodili doma a bola aj vysoká úmrtnosť žien pri komplikovaných pôrodoch. Muži v mladšom veku zomierali na úrazy v lese, či na rôzne iné zdravotné komplikácie. Bolo zvykom, že o siroty sa postarala blízka rodina. O vzdelanie detí sa staral tkz. horský učiteľ, ktorý pôsobil vždy niekoľko týždňov v každej lokalite. Učil deti písať a čítať v nemeckom jazyku. Výnimkou bola práve Modra-Piesok, kde bola postavená škola.
Huncokári sa nechávali pochovávať v blízkosti svojich domovov, zachoval sa však jeden z týchto hrobov, práve na Čermákovej lúke.
V časti Modra-Piesky sa nachádza huncokársky cintorín. Je ojedinelým cintorínom huncokárov v tejto podobe a veľkosti. Staré hroby majú jednoduché drevené kríže. V roku 2005 bolo vybudované nové drevené oplotenie a v roku 2014 potomkovia drevorúbačov obnovili 21 drevených krížov. Na cintoríne sa pochováva aj dnes, ale tu môže byť pochovaný len ten, kto má na Piesku trvalé bydlisko a je potomkom niektorého rodu drevorubačov
Nakoľko mali Huncokári nemeckú národnosť, podľa ríšskeho zákona patrili medzi etnických Nemcov, muži museli narukovať do nemeckej armády. Prisúdením kolektívnej viny po vojne boli prevezení do sústreďovacích táborov a deportovaní do Nemecka. Pre nedostatok pracovníkov v lesoch bola časť Huncokárov namiesto odsunu na žiadosť okolitých miest a obcí vrátená späť do lesov. Už sa však nikdy neobnovila pôvodná uzavretá komunita, niektoré usadlosti zanikli.
Cieľom OZ Potomkovia Huncokárov je záchrana kultúrneho dedičstva po Huncokároch.
Na Plote predkov, ktoré je oplotením budovy občianskeho združenia, sú umiestnené drevené tabuľky s menami a s rodinnými príslušníkmi v minulosti tu žijúcich drevorúbačov.
Oproti Plotu predkov je inštalovaná výstava obrazov Františka Jablonovského, ktorý na nich zachytáva obydlia týchto obyvateľov okolitých hôr.
Ďalej sú reprodukcie akvarelov maliara Arthura von Polzer Hoditza. Arthur von Polzer Hoditz ich namaľoval koncom 18. až začiatkom 19. storočia keď trávil svoj čas dovoleniek a prázdnin na Piesku. Zachytáva tu drevorúbačské usadlosti kde žili Holzhackeri – nemecky hovoriaci drevorúbači na Piesku.
Neďaleko miestnej kaplnky je tiež výstavka s informačnými tabuľkami o živote a udalostiach v rodinách Huncokárov a tiež o faune, flóre a geológii tejto lokality.
Z informačných materiálov a tiež zo stránky združenia, sa dá dočítať veľa zaujímavého o živote tejto komunity jednoduchých, pracovitých a čestných ľudí. Ich potomkovia na nich nezabúdajú.
