Je to vrch, ktorý si človek zapamätá na prvý pohľad, majestátny, divoký a zároveň nesmierne príťažlivý.
Na Kľak sa vraciam už roky, v každom ročnom období. A predsa nikdy nezovšednie, nikdy sa neopozerá. Tá istá cesta, tie isté skalné bralá, tie isté pokrútené stromy, ktoré už poznám takmer dôverne a predsa ma zakaždým očaria inak. Každá návšteva prináša nový pocit, inú atmosféru, inú hru svetla a farieb.
Jar má na Kľaku svoje osobité čaro. Les pod vrcholom sa prebúdza po dlhej zime, svieža zeleň listov medvedieho cesnaku kontrastuje so sivými skalami a horské lúky rozvoniavajú prvými kvetmi. V rannom tichu počuť spev vtákov, vietor sa jemne opiera do korún stromov a príroda pôsobí akoby znovu nadýchla život do každého kúta hôr. Chodník lemujú rozkvitnuté rastliny, machy získavajú sýte farby a výhľady z vrcholu sú v jarnom svetle ešte pôsobivejšie.
Kruhový výhľad z vrcholu patrí medzi tie, ktoré sa nikdy neomrzia. Človek tu má pocit slobody, priestoru a pokory pred krásou prírody. Možno práve preto je Kľak tak obľúbený medzi turistami. Je to miesto, kde sa nechodí len za výkonom, ale najmä za pocitom pokoja a návratu k prírode.
A hoci som už o výstupe na Kľak napísala množstvo blogov, tentoraz nechávam hovoriť najmä jar a fotografie. Lebo niektoré miesta netreba stále opisovať, stačí ich znovu precítiť.
Vždy obdivujem túto chalúpku pod lesom, hneď by som sa sem presťahovala...
Moje staré známe stromy, chodník po koreňoch statných ihličňanov...
Výhľady z Reváňa
Cesta cesnakovým lesom
Vykvitla aj jedovatá kráska, lykovec.
Ďalšie moje známe stromy, cesnaku ubúda, skaliek pribúda, vrchol je už neďaleko.
Vrcholové skaly a ďaleké výhľady.
Oči potešil aj kvitnúci horec.
Keď sa vrchol začína zahusťovať, je najvyšší čas na návrat.
