Najľahšou, ako aj najviac frekventovanou trasou výstupu na tento 1352 vysoký bralnatý kopec je z Fačkovského sedla.
Pohľad späť na Homôľku a vleky a zjazdovky lyžiarskeho strediska Skiarena Fačkovské sedlo napovedá, že bude pekný slnečný deň, aj keď veje silný vietor, žiadnu búrku by doviať nemalo.
Ale nemala by som sa pozerať dozadu ale vpred. Po chvíli prichádzam k smerovníku Staré cesty, odtiaľto ma žlté turistické značenie dovedie až na vrchol Kľaku
Po chodníku medzi ihličňanmi ma čaká už len les, kde už necítiť tú silu vetra. Značenie si nevšímam, toto sú miesta kde chodievam často. Prekvapili ma však snežienky, čo kvitnú už v takomto neskorom čase, aj medvedí cesnak býval už väčší, ale každý rok je iný.
Chodníky sú dostatočne suché, niekde zem aj popraskaná, tak som sa rozhodla pokračovať na Reváňske sedlo serpentínami, ktoré sú príjemnejšie ako preznačkovaná trasa.
Pod Reváňskym sedlom je snáď večné blato, na tomto úseku som ešte neprešla čistou nohou. Nebolo tomu inak ani teraz. Cestou späť určite tadiaľto nepôjdem.
Po blatistom úseku ma víta slnkom zaliate Reváňske sedlo. Výhľady na okolité kopčeky sú pekné ale radšej pokračujem chodníkom do lesa, tam ten nápor vetra nie je cítiť.
Les je husto porastený medvedím cesnakom, ktorý sa vo vyšších polohách postupne stráca. Trasou sú obmedzené výhľady do Fačkovskej doliny. Je tu aj pár stromov ktoré vietor dolámal.
Strom lavička, je miestom na rannú kávu, na voľnom priestranstve vrcholu Kľaku zrejme bude vietor viať ešte viac.
Ďalší úsek je kamenistý, nachádzajú sa tu nevysoké skaly, pri chodníku stromy sa držia v skalnatom teréne ako keby prstami.
Smerovník pod skalou a už sa prechádza do voľného priestranstva. Pod skalou sa kedysi nachádzala Bossanyiho útulňa, už sú tu len náznaky ale objavila som tu tkz „veselé kamene“, pekné maľované, deti až pôjdu okolo budú mať z nich radosť.
Tak už len vrchol Kľaku a výhľady z môjho najobľúbenejšieho kopčeka. Odlesnený vrchol ponúka kruhový výhľad na okolité pohoria.
Až keď odchádzam tak je slnko v priaznivom uhle a lúči sa so mnou „duch Kľaku“ ako som ho ja nazvala. Ja sa tiež lúčim, ale určite nie na dlho., do týchto miest sa rada vraciam.
