Tríbeč patrí medzi najstaršie jadrové pohoria Slovenska. Jeho chrbticu od západu na východ tvoria práve kremencové hôrky, svedkovia dávnych geologických procesov. Kremenec, ktorý tu prevláda, vznikol z pieskov a pieskovcov, ktoré počas miliónov rokov prešli obrovským tlakom a zahrievaním v hlbinách Zeme. Tento proces ich spevnil a vytvoril horninu tvrdú ako skala, doslova.
Farba kremenca sa mení podľa prímesí, od bielej, cez sivú až po červenú, čo krajine dodáva osobitý charakter. Dnes sa kremenec využíva najmä ako stavebný materiál, no v Tríbeči zostáva predovšetkým súčasťou divokej krásy prírody.
Na vrchol Kozlice nevedie značená turistická trasa, a práve to jej dodáva čaro. Kto sa sem vydá, môže si vychutnať ticho lesa bez davov a rušivých značiek. Najpríjemnejší prístup vedie z časti Sádok obce Klátova Nová Ves, po lesných cestách a zvážniciach.
Neďaleko, na vrchu Chríb, stojí románsko-gotický kostol Panny Márie Kráľovnej anjelov zo začiatku 12. storočia. Tento historický skvost je dominantou celého okolia a ideálnym východiskovým bodom výletu. K nemu sa dostanete stúpaním cez starý sad, z ktorého sa otvárajú malebné výhľady na krajinu.
Od kostola pokračuje cesta vpravo, okrajom lúky smerom k lesu. Aj v pokročilej jeseni tu ešte kvitnú kvety, akoby sa nechceli rozlúčiť s teplými dňami. Potom sa chodník mení na lesnú zvážnicu, ktorá vás dovedie k malej lúčke pod hrebeňom Kozlice.
Po krátkom úseku lesom od lúčky prichádza strmšie stúpanie a s ním odmena. Hrebeň sa dvíha do nadmorskej výšky 498 metrov, kde sa krajina mení. Duby so skrútenými konármi, zelené machové koberce a vresy tvoria rozprávkovú scenériu, akoby ste vstúpili do iného sveta.
Výstup na hrebeň Kozlice a okolie.
Duby na vrchole už zhodili svoj farebný šat a o to viac ešte vynikne stavba konárov, kmeňa či rôzne defekty, ktoré ich robia jedinečnými.
V najvyššom bode hrebeňa je vybudované sedenie, stojí tu kríž a tiež sa tu nachádza vrcholová kniha.
Za priaznivého počasia ponúka Kozlica ďaleké výhľady na ďalšie kopce Tríbeča, na Považský Inovec i na širokú Podunajskú kotlinu. Keď sa však zamračí, krajina sa zahalí do tajomného oparu, ktorý jej pridáva zvláštne, až mystické čaro presne také, aké Tríbeč preslávilo.
Chodník pokračuje vrcholom Kozlice k jej bočnému hrebeňu, k Trninám.
Trniny sú len o 3 metre nižšie ako najvyšší vrchol, dosahuju nadmorskú výšku 495 metrov.
Od Trnín chodník vedie dolu na zvážnicu. Dočítala som sa o existencii Tríbečských plies. Keďže sú neďaleko, tak moja zvedavosť ma k nemu vedie už jesene sfarbeným lesom tiež neznačenou trasou. Konečne na chvíľu vyšlo aj slnko, vtedy je takýto jesennými farbami hýriaci les najkrajší.
Cestou k Tríbečskému plesu.
Tríbečské plesá sú dve malé vodné plochy, teraz plné popadaného lístia, určite nemajú nič spoločné s plesami taranskými. Neviem ako vznikli, ani ich hĺbku ale sú vyznačené aj v turistických mapách. Nevedieť že je pod tou hrubou vrstvou väčšieho plesa sa nachádza voda, ľahko by sa mohlo stať, že by sa v ňom niekto nedobrovoľne aj vykúpal.
Späť sa vraciam zvážnicou ktorá vedie pod Kozlicou, okolo je krásne vyfarbený les a stretám aj prvých ľudí na chodníku.
Kozlica je ako nenápadný kameň v mozaike Tríbeča, tichý, no neoddeliteľný. V jej tienistých lesoch a na hrebeni, kde vietor hladí vres, sa človek učí vnímať krásu v maličkostiach. Nie je to miesto, ktoré by sa chválilo svojou výškou, ale svojou dušou. A práve preto sa sem človek túži vrátiť, kvôli tichu, pokoju a dotyku s čistou krásou prírody.
