V nadmorskej výške 800 metrov na ploche 2,5 ha našlo svoj posledný odpočinok okolo 6500 padlých nemeckých vojakov z bojísk východného a stredného Slovenska počas druhej svetovej vojny.
Vybudovaný bol v rokoch 1997-1998 a financovaný organizáciou Volksbund Deutsche Kriegsgräberfürsorge. Architekti, Stanislav Barényi, Miloš Dzúr a Karin Barényiová za architektonické stvárnenie tohto cintorína získali v roku 1999 Cenu Dušana Jurkoviča udelenú Spolkom architektov Slovenska a Fondom výtvarných umení.
Pri cintoríne sa nachádza parkovisko, odtiaľto sa vstupuje šidlami pokrytou bránou, ktorá má tvar pripomínajúci vrcholec hory, na cintorín.
Vstup na vojenský cintorín.
Kruhovým chodníkom sa dostaneme k ôsmim hrobovým poliam. Na trávnatom priestranstve sú granitové kríže s menami padlých vojakov rôzneho veku. Sú tu pochovaní mladí chlapci ktorí ledva dosiahli plnoletosť, ale aj veteráni, ktorí prežili prvú svetovú vojnu, ale druhú už nie. Bez rozdielu či sú to radoví vojaci, či vojenskí hodnostári, tu sú všetci rovní.
Na niektorých krížoch je len nápis neznámy vojak.
Cintorínu na jeho spodnom okraji dominuje mohutný kríž z dubového dreva. Na posedenie sa tu nájde niekoľko lavičiek.
V pozadí panoráma Vysokých Tatier, krásne pietne miesto, aj keď veľmi smutné. Každý z nich mal svojich rodičov, súrodencov, či manželku, deti, priateľov, svoje sny a túžby.
Koľko vojen, mŕtvych je a ešte bude v záujme čoho, koho? Jednotlivca, bažiaceho po moci, po bohatstve... Nech by to bol cintorín, či hroby vojakov akejkoľvek národnosti, sú svedectvom nezmyselných vojenských konfliktov. Hroby nie sú len pre tých, čo v nich našli miesto svojho posledného odpočinku, sú aj pre nás, na výstrahu.....
