Na jeho vrchol vedú turistické značenia z rôznych strán, či už od Piešťan, z rekreačnej oblasti Výtoky, zo Starej Lehoty alebo z Nitrianskej Blatnice.
Od kostolíka sv. Juraja, nad Nitrianskou Blatnicou, pokračuje náučný chodník Považský Inovec, ktorý je súbežný so žltým turistickým značením až po Sedlo pod Marhátom. Zo sedla budem pokračovať červeným značením na jeho vrchol aj s rozhľadňou.
Chodník do sedla je mierne stúpajúci, lesy sú zarastené sviežou zelenou trávou a kvitnú drobné kvietky ktoré voňajú široko ďaleko. Miestami je obmedzený výhľad do doliny.







Zo sedla je už chodník strmší, pribúda skál ale aj kvetovaného koberca chochlačky.


Vrchol s rozhľadňou je na dohľad.

Marhát pravdepodobne dostal už v období Veľkej Moravy, keď sa vo franských písomnostiach spomína ako Merehari.
Na vrchole sú turistické prístrešky a tiež rozhľadňa.


Rozhľadňa na Marháte má výšku 17 metrov, bola vybudovaná v roku 2008 zo zdrojov občanov združených v Mikroregiónu pod Marhátom. Zhotoviteľmi boli bratia Vančovci. Pod rozhľadňou sa nachádza 10 metrov vysoký železný kríž.


Z rozhľadne sú výhľady na Považský Inovec, Tribeč, Vtáčnik, Biele Karpaty. Už mi je však z trasy jasné, že počasie aj keď je slnečné, nepraje ďalekým výhľadom.





Ďalej pokračujem červeným značením vrcholovou vlnovkou k Visiacim skalám.

Na vrchole sú popadané stromy, ale nie je to ťažbou, ale poveternostnými podmienkami, podložím, čo stromom neumožňuje sa hlbšie zakoreniť. Sú tu občasné výhľady do doliny.




Z vrcholu schádzam na lesnú cestu a križovatku turistických chodníkov, Trnovičovú lúku. Tu sa nachádza ďalší prístrešok ale ja pokračujem červeno označeným chodníkom ďalej až k odbočke na Visiace skaly do Sedla Gajda.


Zo sedla Gajda ma smerovanie navedie na Visiace skaly.

Visiace skaly v pohorí Považský Inovec, v časti Krahulčie vrchy, sú prírodnou pamiatkou. Rastú tu vzácne lesné a lúčne spoločenstvá s ohrozenými druhmi rastlín a živočíchov. Povrch skál tvoria škrapové polia.




Okrem nátržníka piesočného, ktorý je v hojnom zastúpení je to územie výskytu aj ponikleca veľkokvetého.

Poniklec je už po odkvete, ale ešte som objavila v tieni jednu rozkvitnutú rodinku.


Okrem kríža je tu umiestnená aj skautská ľalia ako pamiatka na Eduarda Kolníka, rodáka z Nitrianskej Blatnice, vyznávača skautingu.


Zo skál je vyhliadka na okolité kopce a na Nitriansku Blatnicu.


Odtiaľto som sa rozhodla zísť do Blatnice cestou, necestou, teda vlastnou trasou. Aj keď to bolo miestami kruté, neľutujem. Obzrela som si Visiace skaly zospodu, natrafila na jaskynku a neskôr na hojdačku na lúke aj s výhľadom.





Sú to pekné miesta určite sa sem ešte vrátim, ale či natrafím znova na hojdačku to netuším, ale možno zas na niečo iné, nepoznané.