Teraz počasie vyzeralo sľubne, aj napriek hlásenej poobednej oblačnosti, keďže som išla ráno, tak by som už poobede mala byť doma. Od parkoviska medzi obcami Veľké Uherce a Skýcov vedie modré turistické značenie až k môjmu cieľu.
Poznám to tu dôverne, ale vždy ma niečo nové upúta, kvietky, stromy, chrobáky.
Je čas kvitnutia šípových ruží a zlatoň sa na kvietku vyhrieva.
Les je zarastený sviežou trávou, idem ticho, občas sa zastavím na pár fotografií.
Zohýbam sa ku kvietku, v tom neďaleko čosi zaprašťalo a to diviačica s mladými. Našťastie zutekala iným smerom . Ja som ešte stihla stlačiť spúšť fotoaparátu, nie je to dobrá fotografia, nemala som čas na zaostrovanie, skôr som mala strach, že ma matka bude považovať za nepriateľa.
Už som premýšľala o tom, že sa vrátim, ale zvíťazila túžba sa prejsť. Tak som aspoň raz za čas zatlieskala aby ma bolo počuť. Prichádzam ku kaplnke, ale teraz sa nezastavujem a pokračujem na Michalov vrch.
Lesnú asfaltovú cestu nahrádza príjemný chodníček v mladom lese. Terén sa dvíha a vychádzam na skalnatý vrchol
Michalov vrch - Vrch v lesoch nad obcou Kolačno v nadmorskej výške 541 m, na ktorom sa kedysi rozprestieral hrad. Na rozhraní 13. a 14. storočia hrad vyhorel. v priebehu 14. storočia Michalov hrad zaniká. Nezostalo po ňom prakticky nič. Výhľady čiastočne zakrýva stromová vegetácia.
Navôkol kvitnú kvietky, poletujú motýle a chrobáky, sem tam počuť dravca, škoda že sa neukázal.
Je čas na návrat, cestou späť som opätovne tlieskala svojmu výkonu, ale po pravde, strach bol strach...
