Wikipédia: „Jánošíkove diery alebo len Diery je sústava tiesňav a kaňonov v Krivánskej Malej Fatre. Jánošíkove diery sa nachádzajú v národnej prírodnej rezervácii Rozsutec. Skladajú sa z troch ucelených častí: Dolné diery, Nové diery a Horné diery. Preteká nimi Dierový potok ktorý ich vyformoval. V Dierach sa nachádza viac ako dvadsať vodopádov, ktoré spolu vytvárajú Vodopády Dierového potoka. Bizarné skalné útvary so špecifickou klímou sú domovom viacerých zaujímavých druhov rastlín a živočíchov.
Východiskom do Dier sú osady patriace do katastrálneho územia obce Terchová - Štefanová a Biely Potok. Časť Terchovej Biely potok, som si zvolila aj ja ako východiskový bod. Budíky som si natiahla na štvrtú ráno. Dobaliť, vypiť si svoju rannú kávu, aby som všetko stihla v pohode. Ešte jedna vec mi mohla skrížiť plány, počasie. Tak miesto o piatej som vyrazila až okolo pol šiestej aby som mala aspoň akú takú istotu že nie je zamračené. Cesta ubiehala dobre, aut na cestách bolo minimálne, veď kde by aj tak zavčas rána v sobotu kto išiel.
Hory boli v miernom opare, Naskytali sa mi pekné pohľady východu slnka.
Na parkovisko pred hotelom Diery som prišla medzi prvými. Bolo tam zaparkované jedno auto a súbežne so mnou prišlo ešte jedno. Prezula som sa do turistických topánok, batoh dala na chrbát a vyrazila som po modrej turistickej značke popri zurčiacom potôčiku Prečítala som si o Jánošíkových dierach viac materiálov, no zatiaľ ten chodníček popri potoku bol v takej pohode, že som pochybovala o náročnosti terénu o ktorých som čítala. Terén síce bol vlhký, zopár lávok, malých i väčších vodopádov, občas som sa zastavila aby som niečo nafotila aj z tejto časti Dolné diery.
Predbiehali ma už skupinky turistov, mladší i starší, mala som čas, tak som išla pomaly a obdivovala okolie, Cestou prišli aj prvé rebríky ale zvládala som ich v pohode. Údolie sa zužovalo z oboch strán sa týčili vysokánske skaly, miestami stromy sfarbené už v jesennom šate. Slnko krásne presvecovalo cez ne, Premávka po chodníčku hustla, turistov prichádzalo stále viac a viac.
Niekde som sa musela pristaviť a počkať pokiaľ problematickým úsekom prejde skupinka predo mnou ale celkovo veľmi rýchlo som prešla cez časť nazývanú Dolné diery. Na križovatke turistických ciest stojí taký malý bufet nazvaný Koliba Podžiar. Zjedla som svoju desiatu, odpila si z kávy ktorú som si zobrala so sebou a rozhodovala som sa či ísť ďalej na Horné diery, alebo sa vrátiť po žltom značení cez Nové diery. Ale keď som si porovnala čas, tak som sa rozhodla pokračovať na Horné diery.
Úsek už bol oveľa náročnejší ako dolná časť, množstvo lávok, rebríkov a tiesňav. Miestami to boli len stupaje v skalách kde som si musela dávať pozor aby som sa nezošmykla. Predo mnou išla rodinka s malým dieťaťom ktoré otecko niesol na chrbte. Je to síce chvályhodné, že ako rodina trávia čas takto spolu, ale v prípade že by sa mu šmyklo, tak radšej si to nechcem ani predstaviť. Táto časť je zrejme najťažšia, ale aj najkrajšia, zurčiaci potok okolo členitý reliéf s tiesňavami, s bralami, s puklinami a kaňonmi. Väčšie ako aj menšie vodopády dotvárajú túto krásnu prírodnú scenériu. Ako som sa dočítala, počas zimnej sezóny je uzavretá.
Na jednom úseku bola na skale pripevnená reťaz, vôbec to nebolo ľahké sa vyškriabať po mokrej a šmykľavej skale. V minulosti vraj boli lávky a rebríky drevené, teraz sú síce železné ale pri tom množstve návštevníkov a v zablatenom prostredí sa občas človek cíti na nich ako na klzisku
Miestami na skalách vyrastali stromy ktoré nádherne presvecovalo slnko, žiarili farbami jesene.
Šťastne sa mi podarilo zdolať aj tento úsek, je to skratka ťažké, ale nádherne. Na križovatke ciest Pod Pálenicou som sa odpojila od modrej značky a pustila som sa cestou naspäť po zelenej značke. Vlastne chodník viedol lesom, nad potokom v celku príjemná prechádzka po tom výkone na rebríkoch. Aj ľudí bolo už redšie a ja som mala čas na také svoje zamýšľanie. Od potoka sa ozývali hlasy návštevníkov a skutočne ich bolo viac ako dosť. Rodiny s deťmi, skupinky mladých či starších ale v týchto skupinkách bolo väčšinou počuť češtinu či poľštinu. Slovákov tu bolo veľmi málo, bola krásna slnečná sobota možno také posledné víkendové dni, mám pocit že zahraničný poznajú lepšie naše hory a prírodné krásy ako my tu doma. Slovensko popritom má takú krásnu prírodu, aká snáď nikde inde niet
Nemám rada miesta kde je takýto dav ľudí ako bolo tu, mám radšej také miesta kde chodí menej ľudí, kde je tichšie a mám tak čas a možnosť zastaviť, pofotiť, obdivovať. Po rebríkoch a lávkach pri tom množstve stúpajúcich tá šanca veľmi nebola. Vyšla som z lesa na lúku a naskytla sa mi nádherná scenéria kopcov a skál.
Prišla som na križovatku ciest a pustila som sa žltým značením na Ostrvné teda poslednú časť túry Nové diery.
Trasa Nových dier bola sprístupnená verejnosti ako posledná. Znova som prechádzala okolo koliby Podžiar kde som si kúpila kofolu s ktorou som si chvíľu posedela v tieni a vydala som sa smerom k Novým dieram. Cesta najprv viedla lesom, neskôr klesala prudko dole k Dierovému potoku. Rebríky, lávky úzke tiesňavy, vodopády skratka nádhera.
Na rozdiel od Horných dier táto trasa je obojsmerná takže vzájomne sa obchádzame na rebríkoch a na lávkach, čo je občas ako akrobatický výkon, ale šťastne sa dostávam na ďalšiu križovatku ciest a tento krát je to už len kúsok po známej modrej značke k hotelu Diery. Parkovisko je preplnené, ako správne som predpokladala ŠPZ väčšinou české, poľské a pár aut aj slovenských.
Škoda že my nevieme oceniť to čo máme doma, krásu hľadáme za hranicami a ona je tu tak blízo...
