Presne taká je krasová Prosiecka dolina, ktorú som si po dlhšej dobe pripomenula. ukrytý kút Liptova, kde sa ticho mieša s hukotom vody a kde človek zistí, že pokoj ešte existuje.
Neďaleko ústia Prosieckej doliny sa nachádza parkovisko a odtiaľto do doliny vedie modro označená turistická trasa, ale taktiež náučný chodník, ktorý je s ňou súbežný.
Bol to jedno z takých rán, hmlistých s oparom, keď slnko zostáva za mrakmi, keď je jasné, že takýto bude celý deň.
Vo vzduchu cítiť chladnú sychravú jeseň. Vedľa žblnkoce potok Prosiečanka.
Už po pár minútach chôdze sa z lúky vchádza do úzkej tiesňavy, nazvanej Vráta, ktorá ako keby bola vstupnou bránou do Prosieckej doliny. V roku 1967 bola dolina vyhlásená za národnú prírodnú rezerváciu s rozlohou 375,95 ha.
V doline sa nachádzajú rôzne skalné útvary, tiesňavy, vyvieračky či ponory. Aj keď v doline je viac krasových jaskýň, vstup mimo vyznačeného chodníka je tu zakázaný. Vrcholy vysokých skál sa strácajú v tieni, navôkol kamene husto porastené machom, vôňa ihličia a pár jesenných farieb, krása, ktorú dokáže vyčariť len príroda.
Chodník dolinou je trochu dobrodružstvom, má všetko čo k tomu patrí, klzké kamene, lávky, rebríky, stúpačky, ale aj tichý úsek lesom, miesta kde potok žblnkoce, ale aj kde sa stráca v podzemí. Každý úsek je iný, nemenej krásny.
Aj keď som tento krát celú dolinu neprešla z rôznych príčin, do tejto oblasti sa určite ešte vrátim za priaznivejších podmienok.
