Najobľúbenejšou trasou na vrchol a zároveň najkratšou je zeleno označený turistický chodník od Počúvadlianskeho jazera. Nad jazerom sa nachádza parkovisko, ktoré je síce platené, ale len počas sezóny.
Z parkoviska sa rovno vychádza chodníkom do lesa, po zelenom turistickom značení. Zároveň vchádzame do chránenej krajinnej oblasti Štiavnické vrchy, ktoré sa rozprestiera na rozlohe 77 630 ha.
Chodník je mierne stúpajúci, kamenistý, prechádza poza chaty a neskôr je v značnej miere zľadovatený, preto volím radšej les na okraji oficiálneho chodníka.
Ľad na chodníku však nie je len vplyvom roztápajúceho sa a zamrznutého snehu, ale steká tu aj voda zo studničky ktorá je po trase.
Neďaleko od studničky začína trasa náučného chodníka. Informačný panel popisuje osídlenie vrcholu Sitna už v praveku. K ľadu pribúdajú aj zvyšky snehu a prechádzam cez Tatársku lúku k smerovníku. Názov možno získala lúka kde mohli byť rozložený tábor Tatárov pri obliehaní Sitna. Hovorí o tom aj nasledovná legenda :
Keď Sitno aj celú Štiavnicu obliehali Turci a spolu s nimi chodili aj Tatári, tak nemohli pre bralá a opevnenie dobyť obyvateľov Sitna, a preto sa ich snažili vyhladovať. Okolo Sitna si rozložili tábor, hlavný stan mali na spomínanej lúke. Miestni však zobrali rozum do hrsti, z posledných zásob múky upiekli obrovský koláč. Zhodili ho z brál na Tatársku lúku, na znak toho, že majú ešte potravy dosť. Nepriateľ im uveril a odtiahol preč.
Z lúky je výhľad na Sitno a tiež na vysielač.
Od smerovníka mením farbu označeného chodníka na modrú a prichádzam lesom pod skalnatý vrchol na ktorý vedú drevené schody. Je to možno jediná hora na Slovensku kde sa môžeme dostať schodami. Schody však nie sú v tomto ročnom období bezpečné, tiež je miestami ľad a na jednom úseku chýba aj zábradlie, chcem, nechcem už v tomto úseku si bez mačiek netrúfam vyjsť. Nachádza sa tu ďalší panel náučného chodníka ktorý popisuje legendu o rytieroch na Sitne.
Legenda hovorí o osude dvoch bratov, synov niekdajšieho hradného pána na Sitne. Keď bol na smrteľnej posteli, tak ako bolo zvykom, celý majetok dal staršiemu synovi. Mladšiemu sa to však nepozdávalo, preto si na malom Sitne, na Sitniancoch, postavil vlastný hrad, Medzi bratmi sa strhli škriepky o to, kto je legitímnym pánom Sitna. Situácia sa vyhrotila počas poľovačky, keď si obe strany nárokovali na uloveného jeleňa. Šarvátka prešla do veľkej bitky. Pohanský kňaz sa ich snažil zmieriť, no nedarilo sa mu to. Vtedy mocným hlasom zvolal a zaklial ich do sitnianskych skál. Tak sa doteraz traduje legenda, že sú sitnianski rytieri zakliati v týchto skalách. Každých sedem rokov sa skaly otvoria a jeden z rytierov zvolá: 'Už?' Ak mu nikto neodpovedá, tak vojde dovnútra a zase ďalších sedem rokov spia v v útrobách skál.
Schodmi sa dostávam pod vrcholové andezitové bralá, je tu ďalšie zastavenie náučného chodníka s popisom vzniku tohto sopečného pohoria.
Výhľady do okolia.
Odtiaľto pokračujem náučným chodníkom k rozhľadni a k chate Andreja Kmeťa. Tu sa nachádza ďalší informačný panel popisujúci Sitno a okolie ako kolísku turistiky na Slovensku.
Andrej Kmeť 1841 – 1908, , katolícky farár bol významný slovenský archeológ, geológ, mineralóg, paleontológ, historik, etnograf.
Zaoberal sa aj botanikou. Ako botanik objavil viacero druhov nových rastlín. Jeho herbár obsahujúci 72 tisíc položiek je uložený v Slovenskom národnom múzeu. Podľa neho je pomenovaná rozhľadňa a tiež chata pod Sitnom.
Keď sa chcete občerstviť, vrelo odporúčam túto chatu. Síce neochutnala som ich vychýrenú kapustnicu, ale aj napriek tomu, že ešte neboli otváracie hodiny, tak som dostala teplý čaj.
Odtiaľto pokračujem už asfaltovanou cestou popri vysielači k pozostatku hradu Sitno.
Kamenný hrad na východnom výbežku Sitna bol vybudovaný v druhej polovici 13. storočia na ochranu prístupových ciest k Banskej Štiavnici.
Z tak veľkého hradu však veľa toho nezostalo.
Výhľady z hradu
Z hradu pokračujem náučným chodníkom popod Sitno, ešte je tu posledná informačná tabula a faune a flóre Sitna a okolia. Z tatárskej lúky sa vraciam k Počúvadlianskemu jazeru už známou trasou.
Bol pekný slnečný deň a cestou späť som premýšľala či nie je práve v tento deň obliehanie Sitna, aspoň podľa počtu návštevníkov ktorý sa rozhodli pre tento výlet, preto je najvhodnejšie ísť na tento výstup zavčasu ráno.
