Prvý presun bol autobusom do Hričovského Podhradia, odkiaľ viedla červená turistická značka k Hričovskému hradu. Dedinka ešte spala spánkom spravodlivých, nevšímali si nás ani dedinské psy, Zobrať si však rukavice bola správna voľba bolo mrazivé ráno.
Slnko práve vychádzalo a my sme sa presunuli na lúku, kde bol výhľad na zrúcaninu Hričovského hradu.
Hričov patrí rozlohou k najmenším slovenským hradom .Najstarší údaj o Hričove je z roku 1208, keď sa spomína ako prediálny majetok nitrianskeho biskupstva. Nasledujúci známy dokument svedčí o tom, že kráľ Belo IV. daroval v roku 1254 Hričovský hrad a k nemu patriace majetky magistrovi Tolušovi (Bartolomej), synovi Farkaša. Keď magister Toluš zomrel, hrad spomínaný ako „castrum Hrichou“ i s príslušenstvom dostal roku 1265 Mikuláš, vnuk prepošta zo župy Fejér, pochádzajúci z rodiny Beychovcov. /wikipédia/
Ďalší majitelia hradu / Matúš Čák, Kapolaiovci, cisár Žigmund, husitský veliteľ Svidrigal, Blažej Podmanický. Anna Likárka a ďalší/ ako aj história hradu a okolia, je popísaná na vkusne vyrobených drevených tabuliach po celej trase. Hričovský hrad je jedným z najstarších hradov na Považí.
Na obnovu prebiehajú rekonštrukčné práce vykonávané nadšencami na záchranu hradu.
Z výšky boli pekné výhľady do okolia, dvíhajúca sa hmla však sľubovala pekný slnečný deň.
Po prehliadke hradu a spoločnej fotografii sa naša skupinka vyberá ďalej.
Ešte pohľad späť.
Ako snáď o každom hrade, aj o tom Hričovskom sa traduje povesť.
Povesť Kamenný mních spred mátožného hradu Hričov
Takmer súčasne s jagelovským kráľovským rodom vymrel aj rod pôvodných obyvateľov Hričovského zámku - rytierov Laharovcov. Zomrel posledný pán, nasledujúc svojich štyroch synov. Svojej manželke zanechal nedostupný hrad aj bohaté dedičstvo.
Najbližší vdovin sused bol František Thurzo, ktorému tiež práve zomrela žena, pôvabná Barbora Kostková. Ich rozľahlé majetky všade susedili, preto ich spojením by Thurzovcov povzniesli k najmocnejším šľachticom kraja. Vdova nakoniec neodolala Thurzovým ponukám, no Thurzo bol oveľa mladší, preto si ho nevzala za muža, ale s kráľovským povolením si ho osvojila za syna.
Lež Thurzovi takýto postup nevyhovoval, stal sa síce jej dedičom, ale všetky jeho plány sa tým oddialili do neistej budúcnosti. Preto sa odhodlal k trúfalému kroku. Nechal vdovu Laharovú uvrhnúť do najodľahlejšej temnice.
Na druhý deň oznámil služobníctvu, že pani prepadla zúrivému šialenstvu, musia ju opatrovať na neprístupnom mieste a on je ich nový pán. Postupne v zámku vymenil všetko služobníctvo za svojich ľudí.
Vdova v zúfalom stave dúfala že sa zo žalára čoskoro dostane. Ale plynúcimi dňami a mesiacmi vidiac hrad za príčinu svojho nešťastia, prekliala hrad nahroznejšou kliatbou starého kráľa Leara.
Strážca počul kliatbu, oznámil to Thurzovi a rozchýril aj medzi služobníctvom. Od tej chvíle akoby si boli zlí duchovia zvolili za obydlie tento hrad. V podzemných chodbách to hartusilo, dlhými chodbami kvílilo a čudesne stonalo. Nik už nepokladal zámok za bezpečný.
Raz sa pred bránami hradu objavil mních. Nedajúc sa odbiť, nakoniec pred služobníkmi obvinil Thurza z hrozného činu. Po surovom vykázaní z hradu však ďalej trpezlivo vyčkával pred bránou až ho dal Thurzo nakoniec zavliecť do práchnivej veže, aby tam zomrel hladom.
No Thurzo zbadal, že sa jeden balvan pred jeho oblokmi pretvára v mohutnú podobu hroziaceho mnícha. Nechal balvan rozrumiť, no ráno znova videl ako mních hrozí. Služobníctvo zo strachu jeden po druhom opúšťalo Thurza. Nechal preto vdovu z temnice prepustiť na slobodu, no už neskoro.
A tak Thurzo radšej rýchlo odtiahol späť na Lietavu, no ani tam už nenašiel pokoj.
Duchovia rozohnali obyvateľov Hričova, ani sám kastelán tam nevydržal. Nasledujúcu noc zámok zachvátil požiar a leží v rumoch dodnes. Nikdy sa už nikomu nepodarilo zámok znovu opraviť, hoci sa o to pokúšali. A skala kamenného mnícha ešte aj dnes drží stráž pred niekdajším vchodom.
Zlí duchovia čas od času ešte aj dnes strašia zvedavcov, alebo hľadačov pokladov, ktorí sa odvážia vstúpiť do hrôzu vzbudzujúcich rozvalín Hričovského hradu a prestrašení sa ženú odtiaľ preč, akoby ich niekto naháňal.
Skrátené podľa:
Kamenný mních spred mátožného hradu Hričov
Alojz Mednyanský, Dávne povesti o hradoch, Tatran, Bratislava, 1982
Pokračujeme červeným značením na Roháč. Vyčasilo sa, jeseň ukázala svoje krásne farby.
