Východzám bodom boli Kostoľany pod Tríbečom, dedinka v okrese Zlaté Moravce. Plánovaný som mala taký malý okruh žltým značením na Studený hrad a odtial hrad Gýmeš a späť do Kostolian. Trasa asi tak 7 km.
V týchto končinách som ešte nebola, tak aj tá cesta do môjho východzieho bodu mi trvala trochu dlhšie ako som predpokladala. Prázdne cesty, rovina v diaľke sa dvíhajúce kopce.
A už je výhľad aj na hrad Gýmeš.
Nevedela som presne kde je smerovník tak som zastavila na malom parkovisku s posedením.
Po pár metroch som ho našla, zrejme toto malé parkovisko bolo vybudované práve kvôli návštevníkom hradu. Žlté značenie smerovalo zvážnicou vľavo a červené ktorou sa budem vracať, vpravo.
Cesta bola prešliapaná takže sa mi išlo celkom v pohode.
Tiene vysokých stromov pruhovali biely sneh.
Od smerovníka Sedlo pod Gýmešom pokračujem žltým značením na Studený hrad, k tomuto smerovníku sa budem musieť zas vrátiť. Ku každému hradu treba vyšliapať do kopca, ale aj napriek snehu a občasnému ľadu je to len mierne stúpanie a pohodová prechádzka
Už som na mieste Studeného hradu, ktorý vlastne neexistuje už. Drevené hradisko tu stálo niekedy okolo 11. storočia, zaniklo v 13. storočí. Odtiaľto sú pekné výhľady do okolia, ako aj na hrad Gýmeš.
Vraciam sa na Sedlo pod Gýmešom a pokračujem zeleným značením k hradu Gýmeš. Značenia sú do dostatočné a dobre viditeľné.
Gýmeš je zrúcanina hradu na strmom kremencovom kopci Dúň (514 m n. m.) na južnom svahu pohoria Tribeč, zhruba 5 km na sever od obce Jelenec (Gýmeš). Zrúcanina je výraznou dominantou širokého okolia. Gýmeš je jedným z rodových hradov šľachtického rodu Forgáchovcov – spolu s Haličským zámkom /Wikipédia/
Hrad sa staval v rokoch 1253-70 a ako jeden z mála bol ešte dostavovaný v 18. storočí. V polovici 19 storočia panstvo opustilo hrad a ten začal chátrať.
Od roku 2011 občianske združenie Castrum zabezpečuje konzerváciu a čiastočnú obnovu hradu.
Z hradu sú pekné výhľady do okolia.
Tak sa lúčim s hradom určite sa tu zas v inom ročnom období zastavím. Pokračujem zeleným značením k červenej turistickej značke a potom už len k ukončeniu mojej trasy ktorá je rovnaká ako východzí bod.
Zeleno označený chodník však nie je prešľapaný, ale nevadí aspoň si tu vytvorím vlastnú stopu. To som však netušila čo ma čaká, popadané stromy, miestami som zapadala po kolená do snehu a pár krát som si aj nedobrovoľne a neplánovane posedela. Ale keď som si vybrala túto cestu už ju aj prejdem.
V nižších polohách už to bolo trochu lepšie aj keď nie ideálne, Tiene stromov krásne pruhovali biely sneh.
Je to ťažké vytvoriť si vlastnú stopu, nie len v snehu, ale aj v živote. Ale zvládla som to, aj keď mi to trvalo dlhšie ako predpísaný čas. S týmto pekne stráveným dňom som spokojná a verím, že ich bude ešte viac.
