Na hrade Pajštún som bola vlastne dva razy. Prvý raz to bolo zo Stupavy kde som robila taký okruh zo Stupavy modrým turistickým značením, neskôr som sa pripojila na žltú značku na hrad Pajštún, odtiaľ som pokračovala po červenej značke cez Kozlisko, Staré háje a nakoniec som sa napojila znovu na modré značenie naspäť do Stupavy.
Druhý raz z Košarísk. Obe trasy boli zaujímavé aj keď počasie nebolo ani v jednom prípade na fotenie ideálne.
Pri hlavnej ceste som prechádzala okolo kaštieľa kde je zariadenie pre seniorov, jeho súčasťou je aj pekný parčík, ktorým vedie náučný chodník Zámocký park.
Zaujímavosťou je plot prispôsobený rastúcemu stromu, je otázne, či kmeň stromu za pár rokov nevrastie do plota, už teraz je na tesno.
Pri kostole je malé námestíčko, odtiaľto si už vyberám smer podľa značiek, prechádzam gaštanovou alejou, cez hlavnú cestu vedúcu do Borinky konečne do lesa.
Malé Karpaty sú skôr prechádzkovou trasou v tomto pohorí nie sú výrazné prevýšenia veď najvyšší bod Záruby majú 768 m n.m.
Celkom neočakávane medzi stromami sa vynorili múry hradu.
Pod klenbou vchádzam do útrob hradu.
Pajštúnsky hrad patril do sústavy pohraničných hradov, ktoré v Malých Karpatoch preberali od 13. storočia funkciu ochrany severozápadných hraníc uhorského štátu. Začiatky kráľovského hradu siahajú do 2. polovice 13. storočia Doložený je v r. 1273. Najstarší majitelia mali spoločné panstvo so Stupavou, kam sa neskôr aj vrátili. Od 14. storočia patril grófom zo Svätého Jura a Pezinka nepretržite až do r. 1526, keď rod vymrel a majetky sa dostali do rúk Serédyovcov a neskôr Salmovcov. V r. 1592 až 1867 patril Pálfiovcom neskôr Károliovcom. Hrad vyhorel v polovici 18. storočia čiastočne ho opravili a naďalej používali. Od roku 1809, keď ho demolovali napoleonské vojská, leží v ruinách. /wikipédia/
Hradné murivo je úž zachované len vo fragmentoch, hrad neprechádza žiadnou rekonštrukciou a je otázkou času keď túto zrúcaninu budeme poznať len z obrázkov. Pripomenul mi túto skutočnosť aj akoby vztýčený prst zrúcaniny.
Výhľady do okolia.
Nad vchodom do hradu sa na nás šklebia pajštúnske maskaróny, obzrela som si ich aj z blízka.
Pajštúnske maskaróny kedysi mali odstrašovať nevítaných návštevníkov hradu. Na pôvodnom mieste ich je šesť, jeden leží spadnutý na chodníku. Pôvodný počet však bol deväť, ktovie kde sa tie dva zatúlali.
Odchádzam okolo hradnej skaly, vidieť tu skoby po skalolezcoch, pamätná tabuľa na hradnom brale pripomína že jednému mladému človeku táto vášeň bola osudná.
Ako by to bolo nepozrieť si slávnu Stupavskú krčmu, inak veľmi dobre mi tam padla čapovaná kofola.
Ako snáď každý hrad, aj Pajštún má svoju povesť.
Povesť o hovorí o starom dobrom pánovi hradu a jeho krutej manželke. Vyslúžilý bojovník túžil po potomkovi, ktorý by sa preháňal chodbami hradu a jeho manželka, prekliata matkou trojčiat, ktorú hanebne vysmiala, mu porodila syna. Keby jedného - siedmych... Krutá matka sa za svojich sedem detí hanbila. Svoju vernú slúžku poslala do lesa pod hradom šesť synov zahubiť. Ktovie, či krása prírody, či strach pred pánom jej nedovolili krutý skutok vykonať - priznala sa pánovi, čo jeho manželka chcela so synmi urobiť a hradný pán bábätká odviedol na susedný hrad. Chlapci vyrástli a keď ich otec priviedol na hrad a spoznali sa so siedmym bratom, v krutej matke sa pohlo svedomie a v pokore a cnosti vychovávala svojich sedmoro detí...
.
