Je to taká krátka prechádzka príjemnou lesnou cestou, podľa značenia by mala trvať 45 minút, avšak s mojim fotografovaním všetkého navôkol to bude minimálne hodina.
Nemala som veľké očakávania, skôr som mala predstavu o menšej zanedbanej zrúcanine, ale skutočnosť ma nakoniec milo prekvapila.
Pohľad späť na Dlhú Lúku.
Príjemná lesná cestička v tieni stromov.
Občasné výhľady do okolia.
Na oživenie chodníka usmiaty smajlík.
Po chvíli som uvidela siluetu hradu, rekonštrukcia je v plnom prúde.
Zborovský hrad tiež nazývaný Makovica je zrúcanina hradu blízko obce Zborov v okrese Bardejov. Najstaršie zmienky o hrade pochádzajú zo začiatku 14. storočia. V rokoch 1364 – 1470 bol majetkom Cudarovcov, po ich vymretí daroval kráľ Matej panstvo Rozgonyiovcom, ktorí tu sídlili do roku 1512. Po nich prešiel do vlastníctva Tárczayovcom, ktorým patril do roku 1548. Serédyovcom patril v rokoch 1548 – 1601. V roku 1601 hrad kúpili Rákociovci. V období stavovských povstaní ho napadlo cisárske vojsko a v roku 1684 ho zbúralo. Neskôr ho poškodili boje medzi Rusmi a Rakúšanmi počas 1. svetovej vojny. / zdroj wikipédia/
Na terajšej obnove hradu podľa informácie pracuje okolo 22 pracovníkov, pričom sa využívajú aj VPP myslím si, že je to správne naučiť dlhodobo nezamestnaných k pracovným návykom.
Areál hradu je plne vybavený informačnými tabuľami ktoré popisujú históriu hradu a tiež jednotlivé časti hradu a účel ich využitia. Hrad ma prekvapil aj svojou veľkosťou, aj keď z dôvodu prebiehajúcej sa rekonštrukcie som sa na všetky miesta nedostala.
Pamätný kameň 1. svetovej vojny.
Výhľady do okolia.
Opúšťajúc hrad som sa ešte prešla chodníkom Heleny Zrínskej. Chodník vedie okolo hradných múrov, je to vlastne prehliadka hradu z vonkajšej strany.
Opúšťam hrad a vraciam sa rovnakou cestou do dediny, bola to príjemná prechádzka a tiež poučná. Áno určite by sa dalo napísať o hrade, jeho histórii viac, ale je to lepšie raz vidieť, ako sto krát čítať.
O Zborovskom hrade koluje povesť:
Keď raz sedmohradské knieža Juraj Rákoci prechádzal horným Šarišom, navštívil cestou starého bojového druha Gašpara Šeredyho na jeho hrade. Ten ho okázalo privítal, povodil po svojom impozantnom sídle a pre hosťa usporiadal veľkú hostinu.
Tokajské víno tieklo potokom, keď tu uprostred veľkej zábavy Rákoci navrhol Šeredymu, že jeho hrad kúpi. Šeredy nechcel o tom sprvu ani počuť, napokon však s predajom súhlasil za jednej podmienky.
Rákoci mu musí do roka doviezť 30 000 sedmohradských dukátov, razených v tom istom roku a na líci s vlastnou podobizňou. Pán hradu to povedal s úsmevom, lebo vedel, že v Sedmohradsku sa ani za desať rokov toľko dukátov nevyrazí. Rákoci s tým ale súhlasil a stisol Šeredymu ruku.
Po odchode kniežaťa si Šeredy žil i naďalej spokojný život a každému zo svojich hostí rozprával zábavnú príhodu s Rákocim. Rákocimu sa ale hrad tak zapáčil, že šialenú podmienku predsa len splnil a hromadu dukátov doviezol pod hrad.
Bolo to presne o rok, keď sa starí priatelia stretli podľa dohody na mieste, kde dnes stojí Šeredyho pamätník. Rákoci dal dukáty vyložiť pred Šeredyho. Ten ich do posledného obzrel a prepočítal, keď si tu s hrôzou uvedomil, že práve prišiel o svoj milovaný hrad. Vstal, ešte raz sa naň pozrel, chytil sa za srdce a padol mŕtvy na zem.
