Sú tri možnosti ako sa dostať na opačnú stranu Váhu. Buď to okľukou cez Žilinu a Varín, prepraviť sa kompou, alebo po úzkom mostíku do Nezbudskej Lúčky. Vybrala som si tú poslednú možnosť.
Pokračovala som červeným turistickým značením cez dedinu, Nezbudskú Lúčku, až k dvom jednosmerným železničným mostom cez rieku Váh na konci s tunelmi.
Príjemná cestička popri Váhu a v diaľke bolo už vidieť zrúcaninu hradu.
Hrad postavili na ochranu starej cesty vedúcej Považím neďaleko brodu, kde stará cesta prechádzala z pravého brehu na ľavý. Patril varínskemu panstvu a spočiatku sa volal Varín, spomína sa v roku 1267. Názov Starý hrad dostal až po postavení Strečna, ktoré prevzalo jeho pôvodnú funkciu. Prvýkrát sa tak spomína v roku 1384.
Najstaršou časťou hradu bola útočištná veža, ktorá mohla vzniknúť ešte v 13. storočí. Hrad vtedy patril predkom Balassovcov, potom Matúšovi Čákovi a v roku 1323 zvolenskému županovi Dončovi. Neskôr sa dostal do kráľovských rúk. V 14. storočí, keď sídlil na hrade kráľovský kapitán s posádkou, postavili niektoré obytné a hospodárske budovy.
Od roku 1443 patril väčšinou Pongrácovcom, okrem krátkych období, keď sa o hrad bojovalo, ako napríklad v rokoch 1529-1553 v zemepanskej vojne s Mikulášom Kostkom zo Strečna. Pongrácovci tu bývali až do 16. storočia, keď si v Krasňanoch postavili pohodlný renesančný kaštieľ a nepohodlný hrad opustili. Do začiatku 18. storočia sídlili na hrade jeho strážcovia. Po ich odchode začal hrad postupne chátrať. /wikipédia/
Z Podhradského síce bolo písané že hrad je na 15 minút cesty, ale keďže sa išlo mierne do kopca a zdržiavala som sa aj fotografovaním, tak mi to trvalo skoro pol hodinu.
A už sa objavili prvé pozostatky hradu.
Je to vlastne zrúcanina bez žiadnej údržby alebo konzervácie, je škoda, že sa jej nedostalo aspoň čiastočnej rekonštrukcie. Táto zrúcanina z roka na rok viac chátra a je možné, že za pár rokov z nej zostane len kôpka kamenia. Z hradu sú však nádherné vyhliadky
K hradu sa viaže i táto povesť:
Hovorí o pánovi Starého hradu, Milkovi, ktorý sa zaľúbil do dcéry žilinského richtára, Marienky. Tajne sa stretávali na brehu Váhu. Napriek tomu, že si mladí zaľúbenci sľúbili vernosť, otec vydal Marienku za pána Strečnianskeho hradu, Vladimíra. Napriek tomu Marienka neprestala ľúbiť Milka, čo žiarlivý manžel nezniesol a jednej noci Milka zákerne zavraždil. Marienka sa nemohla zmieriť so smrťou milovaného muža, a tajne po nociach chodila na jeho hrob. Aby ju nikto nespoznal, obliekala si mužské šaty. K Vladimírovi sa doniesli zvesti, že k Milkovmu hrobu chodí neznámy rytier. Vladimír sa naľakal, aby to nebol nejaký Milkov priateľ, ktorý by chcel pomstiť jeho smrť, jednej noci si na rytiera počíhal a priamo pri Milkovom hrobe ho zabil. Na svoje veľké prekvapenie však zistil, že zabil svoju vlastnú ženu. Podľa povesti doňho vzápätí udrel blesk a na druhý deň našli len jeho zuhoľnatenú mŕtvolu.
