Šípok je kopec 464 metrov vysoký kopec, juhovýchodne od mesta Partizánske. Zrejme názov dostal podľa šípových ruží čo rastú pod kopcom Na tento kopec nevedie turistické značenie, ale na vrchol sa dostaneme len treba niekedy aj prudšie šľapať stále do kopca.
Pod týmto kopcom sa v Partizánskom v roku 1982 začalo budovať nové sídlisko ktoré dostalo názov podľa kopca, ktorý sa nad ním týči, Šípok.
Nakoľko je to len taká prechádzková trasa tak som si zvolila na výstup obec Veľké Uherce. Hneď na začiatku obce stojí kostol so žiarivou červenou strechou, vedľa neho je cintorín.
V lesoch v zime býva ticho, ale pod týmto kopcom vtáci štebotali o dušu.
Pohľad späť do doliny.
Keď sa vyberieme od kostola smerom do kopca prechádzame miestnou kalváriou, až na vrchol ku kaplnke.
Kaplnka.
Oproti kaplnke stoja tri kríže a poza ne vedie chodník hore, na vrchol. Na vrchole nie sú výhľady, kopec je zarastený, sú tu však rôzne skalné útvary obrastené machom.
Vrchol, nadmorská výška 464 metrov.
Pokiaľ však chceme aspoň čiastočný výhľad tak sa pokračuje chodníkom ďalej, ktorý značne klesá.
Potom už len vrátiť sa cez les pod vrcholom naspäť ku kostolu.
Studnička
Cestou- necestou, lesom.
Kostol je už na dohľad.
O kopci Šípok, som našla jednu povesť
Ako dostal vrch Šípok svoje meno? V roku 1975 vyrozprával 74 ročný Ján Homola z Veľkých Uheriec. Ako sa to stalo, tak sa to stalo, nestalo sa to veru inak, len tak, ako vám to teraz poviem. Stalo sa to vtedy, keď v tejto doline, v každej dedine stálo iba zopár domcov. V nich žili ľudia nivočení ťažkou prácou na panských poliach. A v tej skoro najbiednejšej dedine, učupenej pod kopcom žili v jednom domci manželia. Nemali oni deti. Už sa s tým zmierili, že v starobe im nebude mať kto podať ani len pohár vody. No dočkali sa toho šťastia, narodilo sa im dievčatko. Vyrástla z nej rúča dievčina, krásna bola nad pekné. Našla si ona milého, ale pred ich svadbou mu prišlo zverbovať sa na cisársky príkaz. Sedem rokov im prišlo čakať, lebo toľko sa pri vojsku slúžilo. Šesť rokov prešlo, už len jeden mala čakať. Netušil veru nik, čo sa za ten posledný rok stane. Rozkvitla ona v tom čase ešte viac, chýr o tom sa rozletel. Nejakým pričinením sa dozvedel ojej peknote pán, čo mu patrili zeme aj naokolo toho kopca. Rozhodol sa, že tú krásku-zlatovlásku bude mať. Bol to ukrutník, ľudí zdieral, živoriť ich nechal, on si žil v hojnosti. Mal on už predtým dve ženy, obe pošli z tohto sveta pre jeho zlé zaobchádzanie. Služobníctvo svoje dal niekedy len z márnivosti bičom vyšľahať, smädom, hladom moriť. Nečudo, že z pánskych rodín už žiadna za neho nechcela ísť. Vybral sa on v jeseni, v jeden večer do tej dediny, do domu, v ktorom tá dievčina bývala. Vtrhol dnu a hneď zhurta sa na jej staručkého otca oboril, že chce vidieť a to hneď jeho dcéru. Zavolal otec svoju dcérku, nakázal jej pánovi ruku pobozkať, tá otca poslúchla. Spupný pán, ohromený tou peknotou mlčal, slov chvíľu nenachádzal. No potom prehovoril k otcovi tej milej osôbky, že on veru chce jeho dcéru do svojho domu. Že sa môže stať, že si ju možno raz aj za ženu vezme. Otec jemu na to takú odpoveď dal, že to nebude možné, lebo inému je už sľúbená.... A prikázal pán otca tej dievky -dievčaťa zbičovať, že sa mu odvážil protiviť sa. Keď otec dievčiny ležal na zemi, pristúpil k nemu pán a kričal, že najneskoršie na Štedrý večer mu má svoju dcéru doviesť. Keď tak neurobí, tak že sám pre ňu príde a to nech si nepraje. Plakala mať aj dievčina, hútal otec ako tomuto zabrániť. Vedeli, že by ten zloduch ich dcéru asi tiež zmárnil. Vyhútal už nemladý otec to, že za domom jamu vykope a keď bude mať prísť ten ukrutník, skryje dcéru tam, jamu prikryje tak, aby nikto nič nepobadal. No tušil, vedel ten pekelník, že dievčinu len tak ľahko nedostane. Nešiel on po ňu pred Štedrým večerom, ale o tri dni skôr. Zastihol tak starkých a ich dcérenku nepripravených. Keď sa zotmelo, rozkázal pán svojim ľuďom dedinu obkľúčiť a dievčinu polapiť. Zbadala to ona, bolo však už neskoro, nemala čas sa do jamy nebadane schovať. Rozbehla sa k hore, s pomocou Božou sa tam prešmykla. Pustila sa utekať do kopcom, že z neho bude čosi vidieť, čo sa dole v dedine deje. Utekala, potkýnala sa, jamám sa vyhýbala, aj tak padala. Ľudia spomínali, že tie diery sú východy z príbytkov malých škriatkov. Dobehla dievčina hore, mesiac svietil, ozaj čosi videla. Noc pokročila,. začalo mrznúť viac, Skrehnutá sa učupila pod strom. Po polnoci udrel taký mráz, že aj tí, ktorí ju chceli zlapať, dole do dediny, do domov sa utekali poschováva.. ... Na svitaní ležalo pod stromom už len bezvládne, snehom zasypané telo. Dievčina zmrzla. Hľadali ju, hľadali celé dni no márne. Prišla jar a na tom mieste začal podivne rýchlo rásť šípkový ker, ktorého kvety mávali nezvyčajne krvavo-červenú farbu. Len jedna ružička na ňom bola vždy biela. Aj potom, ako sa po celom tom kopci rozrástlo nie málo šípkových kríkov. Taký, vždy len s jednou snehovo bielo-bielou ružičkou tam rástol dlho, dlho len tento jeden. Že tam dakedy divé ruže-šípky nerástli a zrazu ich tam bolo veľa, to si ľudia všimli a začali tenko pec volať Šípok. Tetky, babky na páračkách zvykli hovorievať, že dcérenku tých starkých pod zem stiahli, oživili škriatkovia, ktorí prebývali v tom kopci odjakživa. Prijali ju pre jej dobrotu. Pozemskému životu ju prinavrátiť nemohli. Aj by vraj chceli dievčine pomôcť, no nevedeli ako to urobiť.... Prešli roky, veľa rokov, tí ľudia, ktorí vtedy žili dávno pomreli, len dievčina-biela ružička v tom kopci, ktorý voláme Šípok vraj stále prebýva. Videlo ju od jej stratenia sa len málo ľudí, lebo sa ukáže iba ozaj dobrému človeku. A to len takému, ktorý sa ocitne v nešťastí, v núdzi. Tomu pomôže.
Zdroj http://www.galax.skylan.sk/files/S%C3%8DPOK%20PONITRIE%20%20Povest%20a%20foto.pdf
Som rada, že aj keď posledný deň v roku 2020, ale predsa som si splnila predsavzatie a na tento kopec vyšla.
