Sitno sa nachádza neďaleko mesta Banská Štiavnica a je považovaný za kolísku európskej horskej turistiky.
Najkratším výstupom na jeho vrchol je od Počúvadlianskeho jazera zeleným turistickým značením. Od Tatárskej lúky vedie súbežne aj náučný chodník Sitno.
Nad jazerom sa nachádza dosť veľké platené parkovisko, ale v čase sezóny sa nestáva aby bolo poloprázdne, výstup na Sitno je obľúbený medzi turistami. Z parkoviska až na jeho vrchol musíme rátať so stálym stúpaním, je to snáď jediný vrch, kde na vrcholový úsek vedie, ak som dobre spočítala, 216 schodov.
Ale poďme po poriadku. Výstup na Sitno som si zopakovala po mesiaci, nestáva sa mi to, ale nevybrala som dobrý čas v máji, hmla a dážď, žiadne výhľady, pozitívom bola spoločnosť, ktorá toto bezvýhľadové Sitno so mnou absolvovala.
Teraz to však vyzerá , že bude pekný deň a naozaj sa tak aj stalo.
Veľká tabuľa navádza na vstup do lesa. V okolí sú postavené rekreačné chatky, potom to už je len stúpajúca kamenistá cesta ktorej stredom preteká potôčik.
Osviežiť sa môžeme pri Kaňovej studničke, kde sa nachádza aj lavička. Ešte krátky úsek, a vychádzam na Tatársku lúku. Na okraji Tatárskej lúky začína náučný chodník a je osadený aj prvý informačný panel.
Náučný chodník s prírodovedným a kultúrno–historickým zameraním bol otvorený v roku 1987 s dĺžkou 3 km Má sedem zastavení, a väčšinou je súbežný so zeleným a modrým turistickým značením chodníkov.
Informačný panel popisuje osídlenie Sitna, keď bol osídlený už v praveku, neskôr v roku 1100 pred našim letopočtom tu bolo vybudované hradisko, ktoré zaberalo celú vrcholovú plošinu. Plošina je chránená z troch strán skalnými stenami a východnú stranu chránili obrovské kamenné valy s drevenými palisádami. A tiež povesti čo kolujú o Sitne.
Z Tatárskej lúky je výhľad na vrchol Sitna a na vysielač pod vrcholom. Navôkol kvitnú rôzne lúčne kvietky, poletujú neposedné motýle, zlatoň kŕmiaci sa na okvetí si ma nevšíma.
Ešte ma čaká krátky úsek lesom a potom po schodoch... po schodoch... môžem si aj pár krát zanôtiť. Našťastie schody už nie sú tie drevené ktoré už neboli bezpečné, v roku 2022 ich nahradili schody so železnými roštami. Erózia postupne rozrušuje jednotlivé bralá, jednotlivé balvany sa zosúvajú pod steny a časom zarastú sýto zeleným machom.
Ešte posledný úsek s rebríkom a dostávam sa na vrchol Sitna.
Celé Štiavnické vrchy sú pozostatkom sopky ktorá chrlila lávu pred 15-13 miliónmi rokov. Vulkanická činnosť ustala asi pred 100 tisíc rokmi. Sitno je zvyškom utuhnutého lávového prúdu andezitu.
Sitno je Národnou prírodnou rezerváciou od roku 1951, o rozlohe 93, 68 ha s 5. stupňom ochrany. Predmetom ochrany je prírodovedecky, historicky a kultúrne významná dominanta Štiavnických vrchov - Sitno na vedecko-výskumné, náučné a kultúrno-výchovné ciele. Prelínajú sa tu teplomilné a horské prvky flóry, vyskytujú sa vzácne a chránené druhy.
Napriek tomu tu niekto cítil potrebu si sem zvečniť svoj autogram, je to smutné...
O Sitne kolujú nasledovné povesti:
Keď Sitno i celú Štiavnicu obliehali Turci a s nimi Tatári, nemohli dobyť vysokými bralami strážené Sitno. Keď nemohli silou, rozhodli sa obyvateľov Sitna vyhladovať. Už sa zdalo, že sa Sitňania musia vzdať, no rozhodli sa z poslednej múky upiecť obrovský koláč a ten zhodili z brál na Tatársku lúku, kde mali nepriatelia tábor. Turci si mysleli, že Sitňania majú potravy dosť, preto odtiahli a Sitno nikdy nedobyli.
Keď pán Sitnianskeho hradu zomieral, zveril vládu staršiemu synovi a mladší mu mal pomáhať. Bratia sa však poškriepili a postavili proti sebe vojská rytierov. Kňaz, ktorý mal dohliadať na splnenie priania starého panovníka, ich preto zaklial do útrob skál, s tým, že keď bude Slovensku najhoršie, prídu mu na pomoc a tak odčinia svoj hriech. Každých sedem rokov sa skaly otvoria a jeden z rytierov sa spýta: „Už?“ Keď mu nik neodpovie, skaly sa zavrú a rytieri spia ďalších sedem rokov.
Výhľady z vyhliadkovej plošiny.
Z výhľadového miesta chodník vedie k druhej najstaršej rozhľadni na Slovensku. Vznikla v roku 1736 v roku 1852 po zasiahnutí bleskom zhorela. Miesto nej dal lekár Edmund Viliam Téry podnet na jej obnovenie.V rozhľadni sú inštalované expozície archeologických nálezov z hradu Sitno a artefakty sitnianskej fauny, flóry, minerálov ako aj skalolezectva.
Priamo na vrchole sa nachádza chata Andreja Kmeťa, ktorá poskytuje reštauračné služby a ponúka aj turistické ubytovanie.
Odtiaľto chodník vedie okolo vysielača Sitno časť je ohradená a pasú sa tu ovce spolu s oslami, tie si ma zvedavo obzerali, ovečky sa venovali vyrastenej tráve.
Medzi vysielačom a hradom Sitno je asfaltovaná cesta, z nej pár vyšliapaných chodníkov vedie na ďalšie vyhliadkové body.
Sitniansky hrad je stredoveká hradná zrúcanina z 13. storočia situovaná na východnom skalnom výbežku rovnomennom vrchu v pohorí Štiavnické vrchy. Hlavnou úlohou hradu bolo strážiť najľahšie prístupy a zároveň slúžil ako posledné útočisko obrancov hradiska.. V 16. storočí boli dobudované a spevnené múry barbakánu stojaceho pred hradom.
V roku 1548 hrad obliehali cisárske vojská aby ho vyrvali z rúk lúpežného rytiera Melichara Balassu. Neskôr hrad spravovali vojenský kapitáni, neskôr bol udelený do vlastníctva kapitána Krušiča. Od roku 1629 ho vlastnila rodina Koháryovcov V roku 1703 sa hradu zmocnili kurucké vojská Františka Rákocziho II, títo do roku 1710 hrad zničili. Po vymretí rodu Koháryovcov prešiel hrad s celým panstvom do vlastníctva Coburgovcov.
Pozostatky Sitnianskeho hradu.
Od hradu pokračujem k smerovníku Granty, náučný chodník ma lesom povedie na Tatársku lúku, odkiaľ už rovnakou trasou pokračujem k Počúvadlianskemu jazeru.
Po slnečnom a teplom dni dobre padne posedenie v tieni stromov pri Počúvadlianskom jazere.
