Vždy ma udivuje to, že kde majú tie stromy na tých skalách korene, čo ich tam drží.
Z lúky pod hradom pokračujem červeným turistickým značením pod Roháč. Chodník je menej exponovaný ako smerom na hrad, sú tu stúpania i mierne klesania a viac vyhliadkových miest.
Súľovské skaly sú Národnou prírodnou rezerváciou, jej počiatky siahajú do roku 1929. Jej výmera je 543, 23 ha sa 281,77 ha ochranného pásma. Jej prevažnú časť tvoria paleogénne zlepence. Okruhliaky vápencov, úlomky dolomitov, sú spojené vápnitým tmelom. Poveternostným vplyvom sa vyformovali z poddajných zlepencov rôzne skalné veže, ihly, brány.
Práve táto trasa ponúka najviac výhľadových miest na tieto umelecké diela prírody.
Prichádzam pod Roháč, odtiaľto pokračujem zeleným turistickým značením do Roháčskeho sedla. Tu sa nachádzajú ďalšie prírodné výtvory. Čo pripomínajú? Na čo sa ktorý z nich podobá? Fantázii sa medze nekladú.
Toto je podľa mňa krava. Ale môže to byť aj čokoľvek iné.
Ďalší vyhliadkový bod.
V sedle sa nachádza altánok a kríž. Odtiaľto až po parkovisko na začiatku Súľova ma povedie modré turistické značenie. Odtiaľto už chodník mierne klesá.
Na poslednej vyhliadke.
Prechod jesenným tunelom, korytom stekajúcej vody a potom ma čaká už len lúka nad dedinou.
Posledný pohľad na skaly.Už ich v jesennom šate zrejme tento rok neuvidím. Tento turistický okruh nie je dlhý, je mierne náročný. Určite si naň treba vyčleniť viac času, lebo každá vyhliadka, každé zastavenie sa, navyšuje predpokladaný čas prechodu a tu je naozaj dôvod prečo sa zastaviť...
