Od železničnej stanice vo Svätom Jure vedie na hrad žlto značený turistický chodník, ktorý je súbežný so Svätojurským náučným chodníkom.
Začiatky osídlenia v tejto oblasti sa datujú do mladšej doby kamennej, ľudia sa tu zaoberali poľnohospodárstvom. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1209 keď sa Svätý Jur stal slobodným trhovým mestom. V súčastnosti je mesto známe svojimi vinohradmi a vinárstvom, ktoré tu má už vyše 700 ročnú tradíciu. Terasovité vinohrady sú vysadené na upätí Malých Karpát.
Trasou náučného chodníka je mnoho historických pamiatok.
V parčíku je pamätník obetiam II. svetovej vojny a tiež obetiam holokaustu.
Na upravenom námestí sú osadené lavičky.
Šľachtická kúria Zichyovcov, pôvodne renesančný dom, obnovený v roku 1865. Odvtedy je v tejto budove mestská správa. Na neogotickom štíte je umiestnený erb Svätého Jura.
Na prízemí sa nachádza mestské múzeum.
Blízo pri sebe sú tri pamiatky. Piaristický kláštor, kostol Svätej trojice a Morový stĺp.
Piaristi prišli do Svätého Jura v roku 1685, postupne tu vybudovali kláštor a gymnázium.
Kostol Najsvätejšej trojice postavený v rokoch 1651 - 1654 pôvodne evanjelici. Od roku 1674 patrí katolíkom.
Morový stĺp pred kláštorom je z roku 1831 ako spomienka na ukončenie morovej epidémie pri ktorej zomrelo 182 svätojurčanov. Originál morového stĺpa sa nachádza v múzeu, na námestí stojí jeho kópia.
Evanjelický kostol sa nachádza v prestavanom meštiackom dome Segnerovcov v roku 1783. Bola tu fara, škola a modlitebňa.
Kaštieľ Pálfiovcov z roku 1609 bol renesančným sídlom Kataríny Pálffiovej a Štefana Illéshazyho z roku 1609. Pravdepodobne však ide o prestavbu staršej budovy z prvej polovice 13. storočia. Ján Pálfy venoval v roku 1907 detskej nemocnici Františka Jozefa v Bratislave na rekonvalescenčný pobyt chorých detí.
Gotický kostol Svätého Juraja je jednou z najstarších historických pamiatok Svätého Jura.
Drevená zvonička z roku 1663.
Z mestskej časti Neštich chodník na hrad vedie ponad záhrady a neskôr lesom. Po chvíli sa objavia múry hradu Biely Kameň.
Hrad Biely Kameň bol postavený koncom 13. storočia prvá písomná zmienka o hrade je z roku 1271, keď ho dobyl Přemysl Otakar II.. V 80. rokoch 13. storočia dobyli hrad oddiely rakúskeho vojvodu Albrechta I. Habsburského.
V druhej polovici 14. storočia bol hrad prestavaný v gotickom slohu, k obytnej veži, k palácovej časti a k hospodárskym budovám pribudol vonkajší hrad a hradná kaplnka. Vznikla tak dobre opevnená kamenná pevnosť.
Posledný krát bol hrad dobytý v roku 1385 počas husitského povstania vojskami moravských markgrófov Prokopa a Jošta..
V 16. storočí došlo k úpadku Svätojurských grófov a keď v roku 1543 zomrel posledný mužský člen rodu, gróf Krištof II, kráľ v roku 1544 zálohoval Svätojurské panstvo svojmu vernému prívržencovi a skúsenému veliteľovi Gašparovi zo Seredného.
Gašpar urobil na chátrajúcom hrade opravy a vylepšenia opevnenia, ktoré však prerušila jeho náhla smrť v roku 1550. Po smrti aj jeho syna v roku 1544 hrad prevzal Gašparov synovec Gašpar II.
Nakoľko stav celej stavby sa zhoršoval, panovník sa rozhodol v roku 1558 vziať Svätojurský hrad späť. Neskorší majitelia Pálfiovci taktiež neinvestovali do chátrajúceho sa hradu, ale postavili v roku 1609 vo Svätom Jure kaštieľ, hrad slúžil ako väzenie a sklad.
Od roku 1963 je Biely Kameň kultúrnou pamiatkou, v roku 2002 bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. V roku 2023 vzniklo občianskeho združenia Castrum Sancti Georgii na záchranu hradu Biely kameň. A podľa toho, čo som videla, bude to beh na veľmi dlhé trate, hrad roky chátral a o pár rokov by sme ho mohli zaradiť medzi zaniknuté hrady.
Zákutia hradu Biely Kameň
Povesť o hrade Biely Kameň
Na svätého Jána žala mladá žena trávu neďaleko hradu Biely Kameň. Mala so sebou malého synćeka. Dieťa sa hralo v tráve, kým matka pracovala. Veľmi sa ponáhľala, lebo už bol večer a stmievalo sa. Zrazu sa obzrela, ale syna nevidela. Rozbehla sa hľadať ho. Našla ho na hrade. Chlapča si myslelo, že sa s ním chce hrať a vbehlo veľkým otvorom do zrúcaniska hradu. Skočila za ním do otvoru, ktorý nikdy predtým nespozorovala, chytila ho a ... Vtom zastala ako skamenená. Okolo nich boli kopy zlata a drahých kameňov. Položila chlapčeka na zem, nakládla si zlata do zástery a vybehla von. Zlato vysypala na kôpku trávy, ktorú nažala a vracala sa po ďalšie. Takto, vidiac nesmierne bohatstvo, zabudla chudobná žena i na svoje dieťa. Utekala späť, ale aké bolo jej prekvapenie a úžas, keď po otvore nebolo ani stopy. Zúfalstvo ju pochytilo a celú noc márne hľadala svojho synáčika. Zlato, ktoré vyniesla z hradu, zmenilo sa na kamene. Utrápená obrátila sa na svätojurského farára. Ten jej poradil, aby presne o rok išla na to isté miesto a keď sa zem otvorí, vbehla dnu, žiadne poklady si nevšímala, len syna vyhľadala a vyniesla von.
Celý dlhý rok užialená matka vyčkávala. Deň svätého Jána celý strávila na hrade, aby neprepásla vhodnú chvíľu. Keď sa pivnice otvorili, vbehla dnu a naozaj tam sedel jej synáčik a hral sa s farebnými kamienkami. Schytila ho, vyniesla von a rýchlo odniesla domov. Bola šťastná, že opäť má to najcennejšie - svoje dieťa. Chlapec zvieral v rukách pár drahokamov, ktoré sa už na kamene nezmenili a zostali mu na pamiatku.
