Mojim cieľom bol ľadový dom a okolie Hrebienka, teda žiadne turistické výkony vzhľadom na vzdialenosť od môjho bydliska a tiež krátkych zimných dní. Už pri vystúpení z vlaku v stanici Poprad bolo jasné, že tento deň bude pekný, slnečný. Osvetlené Tatranské končiare žiarili bielym snehom.
Po vystúpení z lanovky tie končiare sú o čosi bližšie, je výhľad do Popradskej kotliny a môj prvý cieľ je jedna z tých ľadových kupol.
V ľadovej kupole na Hrebienku je inštalovaný už jubilejný, 10. ročník Tatranského ľadového dómu. Tento rok je vytvorená sakrálna pamiatka, Bazilika Božieho hrobu v Jeruzaleme, v ľadovom prevedení. Je to výsledok práce 22 sochárov a rezbárov zo Slovenska, Česka a Nemecka. Na jeho vytvorenie bolo použitých 225 ton ľadu hlavným staviteľom bol Adam Bakoš.
Po vstupe do ľadovej kupoly je umiestnená symbolická krížová cesta Via Dolorosa. Má 13 zastavení a 14. zastavenie predstavuje samotná hrobka.
Bazilika Božieho hrobu v Jeruzaleme.
Okrem ľadového diela sú tu vystavené aj zaujímavé diela umeleckého sklára Achilleasa Sdoukosa.
V okolí Hrebienka je viac turistických možností, kde si každý môže vybrať podľa svojej kondície, alebo aj času ktorý má k dispozícii. Rodiny s malými deťmi stavili na sánkovanie a ja som si vybrala taký krátky okruh červeným turistickým značením po rázcestie pod Húpačkami a cez Rainerovú chatu už zeleným turistickým značením späť na Hrebienok.
Chodník bol zasnežený a miestami kĺzavý, ale išlo sa celkom dobre, z trasy sú výhľady aj do doliny a tiež aj na krásne zasnežené Tatranské končiare.
Od rázcestia pod Húpačkami zelené turistické značenie vedie popri toku Studeného potoka k Rainerovej chate.
Rainerova chata sa nachádza v Studenovodskej doline, pôvodne útulňa, je najstaršou a najmenšou chatou na Slovenskej strane Vysokých Tatier. Bola postavená v roku 1865 uhorským podnikateľom Jánom Jurajom Rainerom.
Neďaleko od chaty sa nachádzajú vodopády a vodopádiky Studeného potoka, v zimnom období sú na toku rôzne cencúľe a ľadové útvary.
Hovorí sa že sneh prekryje všetko, celá príroda je ako keby snehobielo čistá. No nie je to vždy tak, aj keď sa snaží, je tam vidieť to množstvo popadaných stromov. Je smutný pohľad na choré stromy týčiace sa navôkol, ako keby výkričníky prírody: „Človek spamätaj sa!“
Ďalšou krátkou zastávkou je Bilíkova chata. Tiež má zaujímavú históriu. Na jej mieste stála od roku 1875 Ruženina chata ku ktorej pribudol v roku 1884 turistický hotel. Obe neskôr vyhoreli. V roku 1893 na ich mieste sa postavili dva hotely avšak aj tieto v roku 1927 vyhoreli.. Na ich mieste v roku 1934 bola otvorená Guhrova chata a v roku 1936 rozšírená. Po II. svetovej vojne sa k objektu pristavila turistická ubytovňa a v roku 1946 sa premenovala na Bilíkovu chatu na počesť lyžiara a pretekára Pavla Bilíka. Zatiaľ je chata v poriadku, verím, že ju nepostihne osud jej predchodcov.
Zo zelenej značky vidieť na Szilágyiho pavilón z roku 1904. Na jeho výstavbe sa podieľal Uhorský karpatský spolok, tento vyhliadkový altánok bol pomenovaný na pamiatku zosnulého uhorského ministra spravodlivosti Dezidera Szilágyiho veľkého propagátora Vysokých Tatier.
A tam kde som začala, aj končím čaká ma už len cesta domov ešte posledný pohľad a možno dovidenia nabudúce.
