Už za čias Veľkej Moravy bolo na tomto mieste slovanské hradisko.
Prvá písomná zmienka o hrade pochádza z čias panovania Bélu III. , kde kronikár opísal zabratie hradu Blundus /dnešný Beckov/ staromaďarskými kmeňmi.
V 11. až 12 storočí sa na hrade uskutočnila kamenná prestavba. Ďalšiu prestavbu hradu v 14. storočí uskutočnil Matúš Čák Trenčiansky, ktorému v tom období hrad patril. Po jeho smrti sa stal kráľovskym majetkom.
Neskorší vlastník Stibor zo Stiboríc si hrad vybral za svoje rodinné sídlo a prestaval podľa svojich požiadaviek. Pribudla hradná kaplnka.
Keď v roku 1434, keď zomrel Stiborov syn Stibor mladší, hrad sa znova stáva kráľovským majetkom. Ďalšími jeho vlastníkmi bol rod Bánfiovcov. Vybudovali ďalšie opevnenia v roku 1599 hrad odolal tureckému vpádu ale mestečko pod hradom vyhorelo.
Ohňu sa však hrad nevyhol, v roku 1729 vyhorel. Čiastočné záchranné práce sa uskutočnili na hrade už v roku 1935, ale rozsiahla rekonštrukcia až v 70. rokoch minulého storočia a hrad sa stal prístupným verejnosti.
Podhradie.
Našťastie pre mňa ,záujem návštevníkov bol skôr o akcie a stánky a nie o históriu, čo je trochu aj smutné.
Zákutia hradu Beckov.
Výhľady z hradu Beckov.
Na hrade sa hlavne v prázdninových mesiacoch uskutočňujú rôzne akcie. Ako aj v našom prípade to bolo o včelách. Taktiež zaujala výstavka o hygiene v stredoveku a pekné maľby uhorského maliara maliara Ladislava Medňanského ktorý časť svojej tvorby venoval práve Beckovu.
Tak ako o každom hrade aj o hrade Beckov kolujú nasledovné povesti:
Povesť o vzniku hradu
Na ľavej strane Váhu, neďaleko Nového Mesta, oproti vrchu Turecko menovanému, vo sboreninách leží hrad Beckov. Povesť jedna vraví, že Štibor, vojvoda za časov kráľa Žigmunda, mal vraj domového blázna, ktorý sa Becko menoval a pána svojho on na poľovke tak znamenite zabával, že sa ho Štibor spýtal, čo by si za tú zábavu požiadal: na čo blázon – na jedno končité bralo ukáže, odpovedal – aby za jeden rok a deň na tom brale pekný zámok bol vystavený. A Štibor vraj sa slovom zaručil, že vyplní žiadosť bláznovu; i vystaviac za rok a deň krásny zámok, pomenoval ho podľa mena blázna svojho Beckovom.
O smrti Stibora na hrade.
Nad Váhom na vysokej skale stojí v rozvalinách starý zámok Beckov. Keď blíži sa polnoc, doba zlých duchov, tu počuť nad skalou zúfalé volanie; keď ale blíži sa k ránu, počuť žiaľne nariekanie. Preto i bystré toky Váhu zanechaly ztaré brody a inam sa obrátily, aby nepočuly nočný krik a nárek. Tento ustavičný krik a nárek povesť vysvetľuje takto:
Na tomto hrade žil kedysi Ctibor, pán tohto okolia, náruživý a zlostný. Keď raz na poľovačke unavený zaspal, zobudilo ho zavýjanie poľovného psa. V hneve skočil, čo to môže byť, že ten pes od bitky skučí?
„Pane – riekli pokorne sluhovia – jeden starý žobrák prišiel prosiť o kúsok chleba, ale sivko, chrt váš jedovitý, vyskočil naň, vytrhol mu kus haleny, i z nohavíc, i kus mäsa zo stehna; žobrák bránil sa palicou a pes začal skučať.“
Nato rozzlobený Ctibor, besom posednutý, chytil úbohého starca za vlasy, dlho ho vliekol, naposledy mrštil ho do priepasti, kde i náhle skonal. Ztadiaľ počuť po polnoci žalostné stonanie.
Ctibor namáhaním unavený, ľahnul si na skaliny mochom zarastené, a spánkom premožený na úslní zaspal. Tu, čo nevidieť, priplazil sa k nemu malý, ale jedovatý had a otvorenými ústami vliezol do útrob a začal ho štípať. – Ctibor takto prebudený začal sa od boľastí svíjať, sebou trhať a kričať: „Kde som? Pomoc! Kde sluhovia?“ A v boľasti i zúfalstve voslep bežal ku priepasti, tam sa zvážil, padnul a kosti dolámal… A ztadiaľ počuť do polnoci zúfalé volanie.
Preto i bystré toky Váhu Beckov obchádzajú a tichším krajom tečú.
Teplý slnečný deň sme zakončili kúpaním sa na Zelenej vode, ktorá je neďaleko Beckova pri Novom meste nad Váhom.
