Vtáčnik s nadmorskou výškou 1346 metrov je najvyšším vrchom v rovnomennom pohorí. Na vrchol vedie viac značkovaných turistických chodníkov, ako aj náučný chodník.
Mojou trasou bude práve náučný chodník, ktorý začína pri parkovisku pod chatou Končitá v Gepňárovej doline, v katastri obce Kamenec pod Vtáčnikom, okres Prievidza.
Vedľa parkoviska tečie Kamenský potok, po daždivých dňoch má viac vody, ktorá žblnkotom obmýva kamene.
Túto trasu som prešla už viac krát, ale teraz je to zas iné. Po daždi les nádherne vonia, je mokro, ale nie blatisto, voda steká pomimo chodníka.
Zo stúpajúcou nadmorskou výškou pribúdajú na chodníku i v lese skaly a skalky rôznej veľkosti, mnohé obrastené zeleným machom. Všetko sa navôkol zelenie, na chodníku som však natrafila aj na čierno-žltú salamandru.
Medzi zeleňou vykúkali aj drobné kvietky.
Chodník stúpa rovnomerne a ani som si neuvedomovala, že zeleň sa stráca a ako by som prechádzala lesom v neskorú jeseň.
Lúka a posledný mierne zelený ker, vyššie už je pochmúrnejšia atmosféra, stromy bez listov, lesy bez trávy a kvietkov.
Z vrchnej časti lúky je obmedzený výhľad do doliny, na okraji lesa tečie prameň a je tu vybudované sedenie, moja prvá zastávka tkz. kafepauza.
A predsa je trochu aj tej zelene sú tu pásy ihličňanov a chodník pretína viac krát zvážnicu.
Popri chodníku je pomníček padlým partizánom v tejto oblasti počas druhej svetovej vojny.
Skalné bloky sú čoraz väčšie a prichádzam k druhému oddychovému miestu kde je taktiež studnička, kríž a sedenie.
Po prekonaní ďalšej zvážnice sa náučný chodník spája s turistickým s modrým značením a prechádzam pásom ihličnatého lesa. Ďalej je to už listnatý les, vysoké bučiny bez listov.
Odpájam sa z turistickej trasy a pokračujem tkz „dôchodcovskou“. Tento chodník má miernejšie prevýšenie ako turistický a v mokrom prostredí je vhodnejší, aj keď je o čosi dlhší.
Začínam mať tušenie že z neskorej jesene sa dostanem aj do zimy, čo sa mi aj potvrdilo.. Snehu pribúdalo, aj keď to už nebol ten sypký ako cez zimu ale miestami zostala vrstva zľadovateného, pravého, zimného snehu.
Pomaličky sa blížim k vrcholu, veje studený vietor, oblečenie i obutie nemám vhodné na zimný terén. Potvrdila sa známa pravda, že neexistuje zlé počasie, iba zle oblečený turista.
Stromy sú poohýbané v smere vetra, niektoré ihličňany majú zlomené vrcholky a tiež z čučoriedok čo rastú na vrchole asi tento rok nič nebude.
Vrchol je čiastočne zalesnený, na trase je množstvo rôznych, zaujímavých, zdeformovaných stromov ale o nich napíšem až v ďalšom blogu. Slnko vykúka i zachádza, aj napriek tomu výhľady nie sú najhoršie.
Výhľady.
Výhľady zo severovýchodnej strany.
Keď si priblížim ďaleké zasnežené kopce , zrejme do týchto nadmorských výšok zatiaľ nepôjdem. Netušila som, že v máji ešte budem fotiť zamrznuté vetvičky, vidina teplej sprchy a horúceho čaju ma ženie domov. Tak Vtáčnik, možno o mesiac aj k tebe príde jar....
