Je čas Vianoc, slnko, modrá obloha ma láka do prírody. Ako keby ani nebol koniec decembra, počasie je ako na jar. Moja voľba na takú krátku vychádzku padla na neďaleký Veľký vrch.
Na vrchol Veľkého vrchu nevedie turistické značenie, ale tento vrch je neprehliadnuteľný už z diaľky, hlavne kvôli kameňolomu, ktorý postupne odkrajuje dolomit z tohto kopca.
Lomy sú tu vlastne dva, jeden s názvom Malé Kršteňany a druhý s pomenovaním Malé Kršteňany I. – Chotárna dolinka.
Na veľký kopec chodievam práve cez lom Malé Kršteňany, vyberám si vždy víkendové dni, aby som nerušila pri práci, aj keď sa už v tomto lome sú na ústupe.
Prvé pokusy s ťažbou dolomitu tu boli ešte v roku 1928 keď expertízy poukázali na to, že tento dolomit je vhodný ako prírodné hnojivo. Ťažba sa naplno rozbehla v roku 1931.
Zistilo sa však, že Veľký vrch nie je bohatý len na dolomit, ale nachádza sa tu významná lokalita vzácnych, teplomilných spoločenstiev rastlín a živočíchov. Územie o rozlohe 47,61 ha bolo v roku 1967 vyhlásené za Národnú prírodnú rezerváciu.
Okrajom lomu, v ktorom sa už neťaží, sa postupne dostaneme nad lom, vedie tu cestička až hore na najvyšší bod Veľkého vrchu. Postupne toto územie ťažby zarastá ihličňanmi, príroda pomaly zaceľuje rany, ktoré jej uštedril človek.
V lete tu poletujú včeláriky, teraz tu krúžia len havrany.
Lom zarastá ihličňanmi.
Chodníkom sa dostaneme vyššie na lesostep, kde začína hranica prírodnej rezervácie. Odtiaľto je výhľad na pohorie Tríbeč ako aj na pohorie Vtáčnik, či dedinky učupené v údoliach.
Na vrchole sa nachádza mohutný drevený kríž s vrcholovou knihou.
Chvíľu si tu posedím, snáď 15 minút a počasie sa náhle začína meniť, vietor privial mraky, Zo slnečného, ako keby jarného počasia, sa stáva sivé jesenné, je najvyšší čas na návrat.
