Keď je pochmúrny deň a neoplatí sa ďaleko vycestovať vo svojom okolí mám mnohé miesta kde sa rada vraciam. Takýmto miestom je aj Vrchhora a Michalov vrch.
Aj keď sa dá vyjsť sem z rôznych strán, v prípade mokra či blata je lesná, asfaltovaná cesta vedúca od hlavnej cesty medzi Veľkými Uhercami a Skýcovom najbezpečnejšia i najkratšia. Na okraji sa nachádza menšie parkovisko, odtiaľto vedie modré turistické značenie a i keď sa nachádzame v pohorí Tríbeč, nie je šanca tu zablúdiť.
Farba lístia stromov je už do hneda, je neskorá jeseň, les oživujú len do zlatista sfarbené smrekovce.
Popri ceste ešte kvitne pár kvietkov, akoby popierali prichádzajúcu sa zimu.
Až po Vrchhoru je to cesta lesom, ktorá sa kľukatí s občasnými výhľadmi.
Na konci cesty sa nachádza čistinka a kaplnka novo rekonštruovaná kaplnka sv. Jána Nepomuckého, vedľa ktorej stojí ruina kostola sv. Michala.
Barokova kaplnka sv. Jána Nepomuckého pochádza z polovice 18. storočia. Interiér kaplnky bol uzavretý, ale sa mi podaril odfotografovať oltárik aspoň cez mreže.
Je na škodu, že ruina kostola sv. Michala je ponechaná svojmu osudu.
Sú rôzne časové nezrovnalosti o čase výstavby tohto renesančného kostola. Niektoré zdroje uvádzajú rok 1640, iné zas rok 1706. Kostol je jednoloďový, má dlžku 24 metrov. V 17-18 storočí bola Vrchhora pútnickym miestom.
Stavba je z časti postavená z kameňov a tehál. Pri ruine je umiestnená výstraha padajúcich sa skál.
Neďaleko kostola stojí altánok s ohniskom a informačná tabula o histórii tohto miesta.
Z tohto miesta cez ohradenú veľkú zvernicu vedie značený chodník na Michalov vrch.
Na Michalovom vrchu stálo praveké hradisko, ktoré bolo medzi 10-12 storočím prebudované na hrad. Svojimi rozmermi na ploche 100x20 metrov sa radil medzi najväčšie hrady na Slovensku.
Od 13. storočia hrad postupne stráca svoje opodstatnenie, postupne zaniká. Jej zánik urýchlil požiar na hrade v 14. storočí, tiež tatárske vpády a rozklad kráľovských majetkov. Dnes by sme ťažko hľadali nepatrné zvyšky po tomto mohutnom hrade.
Napriek tomu že hrad na tomto mieste už nestojí, je to pekné výhľadové miesto na zákutia pohoria Tríbeč, dedinky v údolí. Pomedzi kremencové skalky sfarbené do ružova až červena vedie úzky chodník, miestami zaistený reťazou.
Michalov vrch a výhľady z Michalovho vrchu.
Pri prechádzaní po vrchole, smerom k peknej vyhliadke, natrafíme aj na sedenie s ohniskom, pod skalou sa ešte zelenie strom, zrejme nepripravený na prichádzajúcu sa zimu.
Z Peknej vyhliadky je výhľad na Hornonitriansku kotlinu a okolité vrchy pohoria Tríbeč. Tento krát počasie neprialo na ďaleké výhľady.
Vraciam sa cestou ktorou som sem prišla, i napriek nepriazni počasia, i napriek tomu že nemám toľko prstov na rukách a nohách spolu koľkokrát som tu už bola, vždy budú pre mňa tieto miesta krásne.
