Vtáčnik je sopečné pohorie, v celom pohorí sú bohato zastúpené rôzne kotly, kužele a skalné stupne ktoré vznikli rozpadom a zvetrávaním andezitových prúdov.
Hlavný hrebeň pohoria Vtáčnik je hranicou medzi Trenčianskym a Banskobystrickým krajom. Na vrchol vedie viac turistických chodníkov, ale zvolila som si výstup náučným chodníkom ktorý začína v Gepňarovej doline nad obcou Kamenec pod Vtáčnikom.
Dolinou preteká Kamenský potok a nachádza sa tu aj parkovisko, je to ideálne miesto na začiatok túry.
Zo začiatku je stúpanie lesnou cestou popri amfiteátri, neskôr za úrovňou lezeckej oblasti Hrádok sa pokračuje zvážnicou.
Vzdialený skalný masív Hrádku mi pripomína dve opice stojace vedľa seba, čiže opičia dvojica. Ale fantázii sa medze nekladú.
Tento krát na trase nie som sama, predbiehajú ma dvojice a skupinky mladších i starších turistov. Pri takomto pohľade si tak človek uvedomuje, že akou nepatrnou súčasťou prírody je.
S vyššou nadmorskou výškou je aj hrubšia vrstva snehu, skupinky ktoré ma predbiehali mi vlastne urobili službu, prešľapali snehom zapadnutý chodník.
Slnko nesmelo vykúka spoza stromov, vyzerá to, že dnes bude pekný slnečný, aj keď mrazivý deň.
Trasou je aj pár výhľadov na Hornonitriansku dolinu.
Lesná čistinka Pálenice, kedysi sa táto lúčka kosila a tiež ju spásaval dobytok. Žiarivý, biely sneh sa trbliece v slnečných lúčoch. Aj psík, turista, sa tu vyšantil. Nad lúkou je vybudované odpočívadlo so studničkou a ďalej sa zas pokračuje lesom a stúpaním. Vlastne celá trasa na vrchol Vtáčnika je väčšie či menšie stúpanie, prekonávame nadmorskú výšku skoro 900 metrov.
Chodník viac krát prechádza cez zvážnicu, aby ďalej pokračoval lesom až po smerovník Siahy.
Pod smerovníkom Siahy sa nachádza ďalšia studnička a kríž. Odtiaľto sa pokračuje už modrým turistickým značením, chodníkom pomedzi smrečiny.
Túto časť chodníka pomedzi mohutné smreky mám najradšej, je tu mierne stúpanie a vôňa ihličia.
Občas zavial mrazivý vietor a padajúce snehové vločky v lúčoch slnka vytvorili túto krásnu scenériu.
Chodník pokračoval listnatým lesom, teda stromy bez listov, ale zdobené námrazou a snehom, obloha bola krásna, modrá, tak snáď bude aj na vrchole.
Posledný úsek stúpania medzi zakrpatenou a vetrom ošľahanou, listnatou kosodrevinou už však napovedá že Vtáčnik sa zas skrýva v hmle.
Veje ľadový vietor, výhľady do okolia nie sú, tak ešte pár fotografií z najvyššieho bodu a vraciam sa zas späť.
Na strome vpravo hore, ako keby sa mi škriatok z Vtáčnika vysmieval, že mi neumožnil sa rozhliadnuť do dolín, ale on netuší, že ja sa sem ešte určite vrátim, raz to vyjde...
