Pre zainteresovaného mám pre seba jednu tašku s oblečením príručný plecniak s najpotrebnejšími vecami a v igelitovej taške pár topánok. Na plánovaný polrok to zas až tak veľa nie je. A aby som nezabudla aj na svoju neresť cigarety síce je to na moju polročnú spotrebu asi aj málo ale mala by som ju obmedziť už som sa akosi za posledný polrok rozfajčila snáď sa podarí troška obmedziť. Ostatok je pre deti teda čo potrebujú doviesť a čo možno ani nepotrebujú ale zas no nezoberiem im? Veď kde kúpia v zahraničí takú oravskú slaninu? Či bryndzu? Nikde. A ani ten chleba nie je taký ako na Slovensku. A v zahraničí že majú všetko? Neverte tomu veď ani kofolu nemajú, kde sa na ňu hrabú ich coly? Cola taká onaká od výmyslu sveta ale tá naša kofola je len jedna. Takže nabalená všetkým takým k životu potrebným zatváram za sebou dvere a za nimi akosi nechávam to čo tam chcem nechať tie mesiace bolesti. Takže posledné zbohom a s vierou že sa vráti ktosi iný vyrážam.
Smer chce síce určiť navigačný ale ja som si povedala že to bude cez Bratislavu, Rakúsko, Nemecko, Belgicko a Francúzsko. Najprv sa síce vzpiera a rozčuľuje ale po pár kilometroch sa zmieruje so skutočnosťou a vyhľadá vo svojich útrobách trasu ktorú som si určila ja. Cesty sú prázdne takže je to v pohode pred Bratislavou si dočerpám do nádrže kupujem si dialničnú známku do Rakúska nadýcham sa čerstvého vzduchu veď v aute je prefajčený a vyrážam ďalej, hraničný prechod Jarovce sú tri hodiny ráno s povzdychom zbohom láska, spomienky, nezrealizované sny, zbohom Slovensko.
Cesta ubieha rýchlo či len ja som rýchla? Zanechávam za sebou Viedeň a všade je hmla a tma, nie veľmi dobrá kombinácia na jazdu ale nie je ľad ani sneh čo by som chcela? Mám za sebou 350km a rozhodujem sa troška zastaviť dať si šialku kávy z termosky a predýchať sa. Predo mnou odbočuje na odpočívadlo auto so slovenskou ŠPZ, tak idem za ním, veď sú to súkmeňovci tak sa mi nič nemôže stať medzi odstavenými kamiónmi. Zastavila som vedľa nich, naliala som si kávu a z tej naivnej predstavy o súkmeňovcoch sa vykľula posádka počernejšej pleti, nastala ešte väčšia tma. Takže dopíjam kávu v aute, čerstvý vzduch dýcham cez otvorené okienko a pre istotu mám zamknuté auto. Neďaleko stojí dodávka z organizácie slobody zvierat ozýva sa z nej štekot asi idú tých psíkov pustiť na slobodu v zahraničí, či snáď sloboda, nesloboda peniaze sú peniaze? Ktovie, nezdržiavam sa idem radšej ďalej. Hudbu mám pustenú takú rezkejšiu, občas do nej troška aj zaškriekam aby som sa prebrala, veď taký falošný spev musí prebrať aj mrtveho, nielen driemajúceho. Ale potrebujem sa natiahnuť prejsť sa takže po 500 km si dávam zas pauzu. Tento krát si ma nikto nevšíma šoféri zrejme spia spánkom spravodlivých ešte a keď aj nejaké auto zastane, je to len taký tradičný jav, poobzerať sa okolo seba a otočený ku všetkým chrbtom sa vymočiť, nastúpiť do auta a ísť ďalej. Myslela som si, že takáto tradícia panuje len u nás ale asi je to celosvetový jav. Takže píšem o šoféroch, akosi v noci nie je vidieť ženy za volantom, a to už vôbec nie v podobných pozíciach.
Je presne 7.28 a vyšlo slniečko hurááá aspoň z tej cesty aj niečo vidím. Hmla ustúpila a ja premýšľam ako je to možné že všetko navôkol vyzerá tak inak ako u nás? Akosi tak usporiadanejšie, čistejšie, Odpočívadlá pri diaľniciach s hygienou a dá sa povedať že aj čisté udržiavané, bez poplatkov a teda ich je dosť po trase. Fungujú bez diaľničných známok teda bez poplatkov a majú na to. U nás nie sú na nič peniaze. Nemajú teda tie diaľnice tiež v ideálnom stave aj sa opravujú. Nedivím sa tomu veď tých aut a hlavne nákladných čo tam jazdí je veľa, ako keby celé Nemecko sa prevážalo z jednej strany na druhú. Jazdí sa prirýchlo ale akosi tak bezpečnejšie. Nie ako to naše myšičkovanie medzi autami. Vidieť akúsi tú ohľaduplnosť, bez zbytočného riskovania. Keď rýchlejšie auto išlo za mnou a ja som ešte obiehala, netrúbilo, neblikalo, skratka len troška spomalilo. Iný národ, iná mentalita. Stihla som ešte po diaľnici nafotiť zopár fotiek, nechcela som zastavovať akosi sa mi dobre prechádzalo Nemeckom a prerátavala som, že by som už mohla byť navečer v prístave a pohľadať si nocľah tak aby som bola čo najbližšie k cieľu. Myslela som že z Nemecka prejdem rovno do Belgicka ale omyl zrazu vidím tabuľu Nederland takže som prebehla aj kúsok Holandska bolo to súce len pár kilometrov ale už som neznásilňovala navigačný že chcem inou trasou. Keď to nepoznám, tak si nechám poradiť od múdrejšieho. Zrejme múdro viedol nie cez najkratšie ale cez najrýchlejšie cesty. Rýchlosť na diaľnici na tomto úseku bola 120 km/hodinu ale tak isto aj v Belgicku. Belgicko ma prekvapilo doslova teplým počasím, bolo tak 13-14 stupňov. Obzerala som sa po okolí, veď vlani tam môj veľmi blízky pracoval aj tam za sebou zanechal kus práce. Stále ma môj múdrejší spoločník - navigačný ťahal na Brusel, už som si myslela, že snáď ma chce dotiahnuť do Európskeho parlamentu na návštevu. Podarilo sa mi síce raz aj zle odbočiť, ale pekne ma naviedlo na tú správnu cestu zas späť. No nakoniec z tej návštevy nič nebolo a ja som smerovala do Francie. Prechodom Belgickej hranice ako keby bol iný svet, zamračilo sa, teda dá sa povedať že zostala až tma a nebolo to spôsobené ani našimi tmavšími spoluobčanmi. Spustila sa riadna búrka, teda aspoň že bola bez bleskov ale viditeľnosť skoro žiadna, ako keby zhora vedrami vodu liali nestíhali ani stierače. Búrka, nebúrka, som sa rozhodla že už musím prísť do prístavného mestečka. Chytala sa ma únava, už a aj tá krátka predchádzajúca noc cítila som, že je najvyšší čas zastať.. Konečne 17.40 prichádzam do mestečka Dunkerque. Zastavila som pri jednom obchodnom dome a zadala tomu môjmu múdrejšiemu navigačnému nech mi nájde ubytovanie v blízkosti. Dážď neutíchal a mňa viedol môj systém okolo jedného bloku tretí krát kol dokola nevidela som žiadny hotel, kde ma chcel môj pomocník akože naviesť. Možno to bolo spôsobené tým špatným počasím, že som ho prehliadla, možno tam ten hotel ani nestojí ktovie. Nakoniec som pri poslednom zúfalom pokuse zadala názov jedného obchodného centra v blízkosti prístavu. Prešla som ďalších 12 kilometrov a tam na parkovisku pred obchodným centrom som premýšľala ešte raz skúsiť pohľadať nocľah alebo zostať prespať na mieste, v aute. Ale nádej zomiera že posledná a ja sa nerada vzdávam takže zadala som mu novú úlohu. Nájsť ubytovanie najbližšie k nákupnému centru. Vydarilo sa, i keď ma previedol zas po meste po rôznych kruhových objazdoch uvidela som pred sebou vytúžený cieľ, hotel. No hotel akože v úvodzovkách, skôr akási ubytovňa. Na chodbe wc, a sprchy a zrejme postavené z nejakého ultraľahkého materiálu, pri každom kroku nado mnou som cítila že sa strop prehýba. Ale na izbe bola vytúžená posteľ. I keď to moje zajednávanie nocľahu bolo úsmevné, skratka vytiahla som papier a na prvú vetu ukázala prstom. Máte ubytovanie na jednu noc? Recepčný prikývol. Takže prst na druhú vetu. Koľko stojí? Ukázal mi cenník. Dvaja hluchonemý sa dohodli a ja som konečne po teplej sprche zaujala polohu ležiaceho strelca. Spala som dosť dlho, akosi v podvedomí som začula aj nejakú slovenčinu, češtinu, zrejme medzinárodná posádka alebo hostia. Neviem, nezisťovala som, bolo už dosť hodín takže treba ísť hľadať prístav. Keď som išla k prístavu, videla som na ľavej strane to obchodné centrum kde som večer bola. Vlastne bolo len nejakých pár sto metrov od hotela v ktorom som spala. A ten môj navigačný? Zrejme mi chcel krásy mesta poukazovať keď ma točil večer na kruháčoch, ale nezazlievam mu to, veď to nemyslel zle, lenže mu to počasie neprialo, pršalo a bola tma, nevedel že z toho nemám po toľkých odjazdených kilometroch patričný pôžitok. Aj tak si ma udobril že ma zaviedol na prvý šup do prístavu. Pri vjazde som každému strkala pod nos moju vytlačenú potvrdenku o zaplatení cestovného, nik ju nechcel ani vidieť len pas. Dá sa povedať že v ďalšej búdke ani to akosi nechceli a ani si ma nevšímali že som tam zastala, takže som sa vybrala vyznačenou trasou ďalej, že keď niečo budú chcieť snáď ma zastavia a nič. Pekne som sa zaradila do radu čakajúcich aut. Premýšľala som nad tým že aký je človek stratený v cudzom svete keď neovláda reč. Nevie si prečítať kde je čo napísané, nevie odpovedať keď sa ma niekto niečo spýta, neviem sa opýtať na nič keď niečo potrebujem. Našťastie sa mi nič cestou nestalo, lebo neviem ako by to bolo dopadlo. Hrozná predstava, u mňa je to asi príznačné že nad týmto premýšľam akosi až po všetkom, Takže tú reč sa musím aspoň ako tak naučiť, vidím to navôkol že to inak nejde, myslím si, že toto nie je moja posledná výprava, Tak sa musím naučiť aspoň tie základy, mám na to polroka a budem sa snažiť aby to tak aj bolo. Nalodenie na trajekt už prebehlo hladko. Vlastne dve poschodia lode sú pre nákladné autá, jedno pre osobné autá, jedno poschodie sú vlastne bar a obchod s posedeniami. Jedno poschodie že vraj pre VIP čo tam majú neviem asi ich palmovými listami ovievajú. Loď vyplávala o 11.55 a 12.40 anglického času vplávala do prístavu v Doveri. Aj to vylodenie vlastne prebehlo v celku pohodlne až na to keď sa ma pri východe jeden akýsi zriadenec či policajt čosi vypytoval a ja som na neho hľadela ako vyoraná myš. Potom pochopil že ho nechápem čo chce a pustil ma ďalej. Na počudovanie to anglické počasie bolo príjemne, žiaden dážď, slniečko svietilo a ja som z prístavu prešla bez ujmy na prvé parkovisko a čakala na syna aby prišiel pre mňa. Pud sebazáchovy mi už nedovolil ísť ďalej, riadenie po opačnej strane by asi nebolo to pravé orechové, ale budem sa musieť na to lepšie pozrieť a kdesi mimo dopravnej špičky aj vyskúšať. Oni vlastne majú všetko také na hlavu postavené iné ale o tom neskôr.
