Ale čo už, každý špás niečo stojí a mohlo to veru dopadnúť aj horšie. V posledný deň som ešte zrealizovala pár dokupiek. Nálepky na svetlá, lebo idem domov na synovom anglickom aute, sú tiež kúpené, inak musí to byť veľmi výhodný job /hurá už používam aj svoje vedomosti z angličtiny/, tri kusy samolepiek za niečo vyše 10 libier, no nekúp to keď musíš Mojim najväčším hlavybôľom aj keď som túto cestu už raz absolvovala, nie je vlastne dlžka trasy, ani strach že zablúdim, veď všetky cesty vedú do Ríma, a tam som ešte ani tak nebola. ale technický stav my car /môjho auta/ nevyzerá dobre.
To auto je teda len dočasne moje, lebo keď prídem domov, ak ma vôbec dovezie tak ho mením za vlastné. Je to staršie auto na ktorom sa podpísal vek, ako aj zanedbaná údržba. Teda sme na tom rovnako, Dúfam však, že má toľko vitality a zmyslu pre dobrodružstvo ako ja a snáď dorazíme domov spoločne
Posledný večer a ja naplňam teda skôr preplňam jeho útroby všetkým tým, čo som si za ten čas nahonobila, teda ani nie tak pre seba, toho až tak veľa nie je. Išla som na polrok s jednou taškou a s jednou igelitkou, teraz by možno boli aj dve igelitky. Nepestujem nákupnú turistiku A keď niečo nepotrebujem tak si to väčšinou ani nekúpim ale teraz som sa dala zlákať na pár vecičiek ktoré sa mi páčili, veď si človek musí občas dopriať aj nejakú tú radosť. Nechala som si asi priveľa na ten posledný večer ale keď som chcela ešte navariť slovenskú rozlúčkovú večeru, rezne so šalátom a napiecť aj koláčiky, všetko zostávalo na poslednú chvíľu.
Večer sa susedia rozhodli založiť si na dvore vatru a to doslova, pálili kusy nábytku a vyspevovali pri hlasnej hudbe, bez ohľadu na susedov a svoje okolie, urobili si vlastnú hlučnú party. Skôr mi to však pripomínalo sabat, čierne vrieskajúce siluety poskakujúce okolo ohňa, ktorý bol skutočne výdatný už, už to vyzeralo že sa k nim pripojíme a začneme s vreskotom hasiť náš majetok. Alebo že by to celé kvôli mne? Na rozlúčku? Ale asi nie, zjazd čarodejníc sa u nich konal častejšie. Neviem či sa niečim nepotužili lebo boli vitálni a čulí aj po polnoci. Okolo jednej hodiny v noci stíchli, alebo mne sa stratil zvuk, zaspala som. Hodiny som si nastavila na 2,20 aby som mohla ešte pred odchodom vypiť rannú kávu a s časovou rezervou ohľadom na stav auta, ako aj vlastnú neznalosť ísť na cestu.
Je samozrejmé že po odspatej hodinke mi to pripadalo ako päť minút, tak som vypla budík. Aspoň že ma tá moja vnútorná intuícia zobudila, síce o hodinu neskôr ako som plánovala, ale pri zrýchlenom režime samozrejme bez kávy a pohodky by som ešte ten trajekt mohla stihnúť. Keď musím, tak viem byť aj rýchla, ale teraz to bola rýchlosť blesku. Do desiatich minút som štartovala auto na cestu dlhú 1700 km.
S pocitom, že bude ako má byť, som zapla navigáciu a odkrajovala z tej dlhej trasy prvé metre, po nejakom tom kilometri som zistila, že tadiaľto cesta nevedie, aspoň nie je to cesta do prístavu, skôr taká lesná, úzka, tak pre jedno auto a keď mi zopárkrát prebehla cez cestu srnka bolo mi jasné, je to cesta kde si dávajú srnky dobrú noc. Určitými ťažkosťami som otočila čelom vzad späť do mesta a skúsila znova. Vznikol mi však ďalší sklz trištvrte hodinka a keď som si to spočítala už som bola aj na vážkach či sa z ostrovov dostanem domov.
Ale zrejme keď sme sa nadýchali čerstvého lesného vzduchu zavčas rána, hovorí sa že čerstvý vzduch prekrvuje mozog a autíčku zrejme prekrvilo motor, tak sme sa obaja dostali na čas do prístavu. Trafila som však iným vchodom ale v ťažkostiach pomohol priateľ na telefone, teda hovoriaci anglicky aby som si u neho potvrdila to čo mi recepčná vo veľkej rýchlosti vysypala z rukáva, istota je istota. V prístave je 135 pruhov do ktorých sa zaraďuje a že som trafila do správneho, je vlastne úspech lebo to bola šanca 1:135. Po nalodení sa v stanovenú hodinu sa trajekt pohol od brehov Anglie smerom k Francúzskemu pobrežiu. Ešte urobiť pár posledných fotografií a zbohom Anglicko. Definitívnú rozlúčku ohlásil mobil, víta ma nová Francúzska sieť mobilného operátora. To som ešte ani netušila že moje dobrodružstvo plavbou na pevninu nekončí ale začína.
Lamanšský prieliv medzi Britskými ostrovmi a európskym kontinentom trajekt zdolal za dve hodinky. Po vylodení sa v prístave Dunkerque som premýšľala na kruhových objazdoch ktorým smerom sa vybrať, vyzeralo to že môj navigačný systém zlyhal nech som nahodila akúkoľvek adresu stále mi prikazoval nalodiť sa. A ja predsa nechcem naspäť, chcem ísť domov. Samozrejme že som si zvolila nesprávny výjazd a nabrala som smer Calais. Po pár kilometroch som zistila svoj omyl, samozrejme som išla na opačnú stranu. Otočiť sa na diaľničnom úseku však nie je také jednoduché, tak som bola prinútená ešte pokračovať pár kilometrov.
Navigácia však si už dala povedať a konečne som nabrala správny smer Brussel. Prechodom francúzskych hraníc som obdivovala okolie, zeleň, takú typickú čistotu všade navôkol. Pod veternými vrtuľami elektrárni sa pasúce kravy a kone idylka a pastva aj pre moje oči. Bol na to aj napriek jazde čas auto išlo plynule ako aj všetci navôkol, možno je to dané mentalitou že dodržujú predpisy alebo tými vysokými pokutami ktorými je známa táto krajina pri porušení pravidiel. Síce ani u nás to nie je najlacnejšie ale sme mentalita že musíme riskovať a skúsiť všetko to čo je zakázané. Sľúbila som, že vzhľadom na chabý technický stav auta si budem dávať častejšie prestávky a tiež nejazdí auto na vzduch ale na benzín, ktorého hladina výrazne ubudla, zastavila som na najbližšej čerpacej stanici. Doplnili sme si životabudiče. Do auta benzín, našťastie voda neunikala a do seba chlieb s rezňom a po krátkej noci kávu smrťáka. Takto obaja potužený sme sa vydali na ďalší kus cesty.
V okolí Brusselu si musím dávať pozor je tam taký zradný kruhový objazd a keď sa odbočí zle tak je problém. A ten problém samozrejme aj nastal. A môj pomocník na cestách mi zadával veľmi ťažko splniteľné úlohy raz do jednej uličky, raz do druhej a späť, mala som ten dojem že ma naviguje do kolečka dokola. Prechádzala som trasami kde v strede viedli električkové koľaje a po oboch stranách úzka cesta pre jedno auto, keď v tom pruhu bolo odstavené vozidlo tak všetci vrátane mňa vysokým obrubníkom prešli do dráhy električky a vracali sa cez obrubník späť na cestu. Keď to robia všetci, veď to musím aj ja, len som mala obavy o pneumatiku ktorá má vraj takú vydutinu podľa prehliadky mechanika, ale pri opatrnej jazde by mala vydržať až domov. Ale toto nevyzeralo ani z diaľky na opatrnú jazdu skôr na kaskadérstvo ktoré som však musela prekonať keď som sa chcela dostať ďalej. Stalo sa, že mi zatrúbila aj električka za zadkom, lebo som jej stála v ceste. Nepríjemný zážitok, už som si myslela že odstavím auto sadnem na ten vysoký obrubník a začnem plakať. Keď už som snáď prešla všetkými uličkami v okolí vyvádzalo ma to mimo mesto do okrajových častí čo však stále nebolo podľa mňa to kade som mala ísť. Ale aspoň bolo kde zastaviť.
Znovu som skúmala možnosti môjho pomocníka strácala som čas a vlastne som nemala ani potuchy koľko znesie moje auto, čím však budem bližšie k domovu tým lepšie. Konečne ma znavigovalo na diaľnicu a ja som opúšťala som Belgiu prebehla som jedným cípom Holandska a prešla do Nemecka. Nemecké diaľnice sú, pokiaľ nie sú samozrejme vo výstavbe, perfektné tak som sa tešila na dlhý a bezproblémový úsek. Chyba, diaľnica sa opravuje vo veľkom, zúžené pruhy, obmedzená rýchlosť, ale ukrajovalo mi to z mojej cesty pomaličky ale isto. Dala som si technickú prestávku, potrebovala som auto dotankovať a seba vytankovať. Použitie toalety na benzínke stálo 30 centov, veľkodušne ako človek veľkého sveta som dala tringelt 20 centov. Cítila som sa skvelo, vyzeralo že ma auto dovezie už bezpečne domov a nemám pred sebou teda okrem tých opravovaných úsekov žiaden problém.
Po dojedení ďalšej desiaty som sadla za volant a pokračovala v ceste premýšľala som nad našou mentalitou. Nemci opravujú dlhé kilometre diaľníc nik o nich okrem vodičov čo tade prechádzajú nevie, a my? Postavíme nejaký krátky kilometrový úsek a už trúbime do celého sveta čo sme dokázali. Snáď ten mýtny systém o ktorom som len čítala čosi pomôže a bude na opravy a budovaní. I keď môj názor je že zarobia na ňom všetci účastníci okrem štátnej kasy. Nemci majú dlhé kilometre diaľníc, budujú a dokonca nemajú ani diaľničné poplatky my budeme platiť už aj za vydýchaný vzduch snáď a aj tak nebude dosť peňazí.
Na jednom úseku boli zúžené dva pruhy v prvom išli kamióny a v druhom osobné autá. A zrazu dva zátarasy boli skrížené tak som prudšie vybočila ale kamionista od vedľa nepochopil, takže keď som sa s ním nechcela bozkať tak som nabrala špic zátarasu, zarachotalo, odniesli si to ľavé dvere nie síce moc, ale trocha čo ma teda hodne mrzí ale moja zlá predtucha sa splnila, nezradilo ma však auto ale ja jeho, ale zas na svoju obhajobu mohlo to aj horšie dopadnúť. Po týchto peripetiách a predchádzajúcej prebdenej noci som sa rozhodla prespať aspoň pár hodín na benzinke.
Tak som sa okolo jedenástej večer rozhodla odparkovať svoju maličkosť a uložiť sa. Za benzínovou pumpou parkovali aj kamióny a vidím tri snáď zakladajúce členky najstaršieho remesla ako sa vybrali medzi kamióny za zárobkom. Jedna blondýna zo zadu ešte ako-tak ale ja som ju videla aj z predu, jedna asi vo veľkosti XXXL ale v minisukni a tá tretia chúďa krívala, asi už pracuje na polovičný úväzok popri invalidnom. Ktovie v koľkých rokoch tieto dámy /teda dajú každému čo zaplatí/ odchádzajú do penzie, myslím že je to dosť vysoká veková hranica keď som ich videla. Neviem do ktorého kamióna sa uložili, ale ja som sa uložila na zadné sedadlo. Zamkla sa z vnútra a zaspala, zobudil ma o druhej v noci výdatný lejak ktorý mi aspoň umyl cestou zaprášené auto.
Nad ránom som sa pripravila duševne keď som skonštatovala stav bočných dverí, a fyzicky potužená kávou na cestu. Už mi vlastne zostávalo 60 km z Nemecka, Rakúsko a Slovensko. Cesty boli ešte prázdne ja som bola i keď dolámaná ale vyspatá takže som dorazila na domácu pôdu okolo jedenástej doobeda. Na Rakúskej colnici ma zastavila polícia symbolicky This OK, pustili ma ďalej, mysleli si že keď mám auto na anglických značkách že som Angličanka, nevyvádzala som ich z omylu a pekne anglicky pozdravila bye. Inak celú tú trasu som nevidela ani jedného a predsa boli všetci poväčšinou disciplinovaný ako by im stáli priamo za chrbtom.
Zato u nás už som bola titulovaná od jedného postaršieho vodiča z ktorého som mala dojem že chce prejsť do môjho pruhu tak som spomalila ale keď nevyhadzoval smerovku a išiel ďalej, tak som teda pridala mala som okienko otvorené on tiež a veľmi šťavnato zanadával do sedliakov a toto bol najslabší výraz čo použil. Mala som chuť zastaviť a dať mu príučku o použití smeroviek a správaní sa, ale som si povedala no si zas na Slovensku tak si zvykaj. Dorazila som okolo jednej poobede domov, Prežila som aj ja aj auto ale tie moje skúsenosti stoja za tú cestu aj ten polrok čo som bola v cudzine nie je stratený veľa mi dal, niečo vzal ale popíšem o tom neskôr, keď zhodnotím v sebe všetko aj negatívne aj to pozitívne.
