A práve na tento bralnatý kopec vedie moja žlto označená turistická trasa.
Najkratšou trasou na výstup na jeho vrchol je z obce Oslany, časť Bridové štále.
Hoci život v tejto malej osade sa ešte len prebúdza, tieto trávnaté potvorky strážia dom vo dne v noci s otvorenými okáľmi.
Predo mnou môj cieľ, Žarnov, za mnou ranným slnkom osvietená osada.
Vchádzam do lesa, roztopený a miestami zamrznutý sneh nie je na kráčanie príjemný. Po pár metroch, keď som ustála zemskú príťažlivosť, si radšej obúvam mačky. Nie, nie sú to tie štvornohé, tých hrotov majú podstatne viac, sú to vlastne protišmykové návleky a určite sa s nimi kráča bezpečnejšie.
S pribúdajúcou nadmorskou výškou je už menej ľadu, viac snehu, v okolí pozorujem stopy drobnej lesnej zveri.
V lese zostáva stále šero, pribúdajú väčšie balvany, čo znamená, že vrchol nie je ďaleko.
Z chodníka pokračujem lesnou cestou už s výhľadom na vrchol Žarnova.
Slnko osvetľuje doliny, sem tam vidieť aj modrú oblohu, čo som ani nedúfala.
Smerovník, Sedlo pod Žarnovom, odtiaľto už je len krátke stúpanie na vrchol.
Suchý strom na vrchole ešte stojí, aj briezka sa drží.
Žarnov s nadmorskou výškou 840 metrov je súčasťou prírodnej rezervácie Buchlov. Jeho vrchol tvorí andezitové bralo s dvojkrížom. Z vrcholu je polkruhový výhľad do širokého okolia pohoria Vtáčnik, ako aj na Hornonitriansku kotlinu v pozadí so Strážovskými vrchmi.
Keby sa ma niekto spýtal kde som bola, mám dôkaz, bola som si dať kávu... a kto dočítal, tak vie že na Žarnove.
