Predpoveď počasia síce nebola priaznivá, malo by snežiť alebo dážď so snehom, silný nárazový vietor. Ale čo keď sa mýlia? Už nie raz sa to stalo že som sa riadila predpoveďou a potom mi bolo ľúto za premárneným dňom.
Inovec je najvyšším vrchom pohoria Považský Inovec s výškou 1 041,6 m n. m. Nachádza sa asi desať kilometrov vzdušnou čiarou na juh od mesta Trenčín. Vrch Inovca bol najvyšším bodom v rámci Západoslovenského kraja. /Wikipédia/
Ranné počasie nevyzeralo veľmi optimisticky, ale časom sa predsa môže vylepšiť. Trasu som si naplánovala z Mníchovej Lehoty zeleným značením a od Sedla pod Inovcom pokračovanie po červenej turistickej značke až na vrchol. Cestou späť pôjdem červenou až do Mníchovej Lehoty. Ani som netušila, že tento variant bude kvôli počasiu ten najvyhovujúcejší.
Z hlavnej cesty, popri domoch sa vchádza do lesa. Tu sa cesty rozdvojujú, červené značenie smeruje vpravo a zelené do ľava.
Po pár metroch prechádzam okolo chatiek, len v jednom komíne sa dymí.
Asfaltovou lesnou cestou pokračujem ďalej.
Les vyzerá ako v neskorú jeseň, popadané listy, mierne stúpanie. Prichádzam pri ďalšie chatky, toto prostredie sa mi páči viac ako v prvom prípade. V doline zurčí potôčik, všade naokolo les, ticho len občas počuť zavŕzgať strom.
Značenie ma smeruje však prudko dolu a prechádzam cez potôčik.
Čo som zišla dolu, musím zísť aj nahor inak to nejde. Ale nevadí, horšie by bolo keby bol sneh a ľad, takto aspoň viem kde stúpam.
Obloha je šedá, nevyjasňuje sa a začína pofukovať vietor.
Lesom prechádzam ďalej.
Postupne cítim ochladenie, cestička lesom je primrznutá ako aj občasné mláčky vody, vietor silnie.
Prichádzam k ďalšiemu smerovníku „Nad krásnou dolinou“ som v nadmorskej výške 605 metrov a k chate Inovec mi zostáva 45 minút chôdze.
Chodník postupne pokrýva jednoliaty ľad, ale ešte sa dá pokračovať bokom popri ňom.
Prichádzam k skalným útvarom ktoré sú pokryté machom. Aj by som to bližšie preskúmala ale vzhľadom na zamrznutý terén to odkladám na inú príležitosť.
Je tu aj tabuľa ktorá popisuje život pustovníka.
Vychádzam na asfaltovanú cestu ktorá vedie k chate Inovec.
Začína husto snežiť, fúka nepríjemný studený vietor a premýšľam, či pokračovať ďalej alebo sa ísť zohriať do chaty a vrátiť sa. Ale nakoniec som porazila myšlienky na návrat, málokedy sa vzdávam pred cieľom a ten už nie je tak ďaleko.
Celou cestou som nikoho nestretla ale tu pri chate už je živšie a dvaja mladí idú predo mnou hore. Nemám ani snahu ich dobiehať, pokračujem svojim pomalším tempom ďalej.
Chodník vedie popri zľadovatelom lyžiarskom svahu dosť strmo, potom zabáča do lesa a popod vleky pokračujem ďalej lesom.
Sneh pokrýva ľad, nie je jasné kde šlapnem a či sa šmyknem čo sa mi pár krát aj podarilo. Pár tanečných kreácií ktoré som našťastie ustála ma prinútili si dať na nohy mačky. Už sa mi kráčalo istejšie a pohodlnejšie.
Prichádzam na „Sviniarky, počasie fakt začalo byť svinské, predpoveď sa naplnila.
Už na vrchol Inovca zostáva len kúsok a to zvládnem.
Panuje tu pani zima.
Z diaľky vidím prístrešok na vrchole.
A vrchol, kríž, smerovník HURÁ zvládla som to!
Pod prístreškom píšem pár slov so skrehnutými prstami do vrcholovej knihy. Pár minút predo mnou tu písali odkaz svojmu otcovi deti, možno to boli tí mladí ktorí išli predo mnou. Pod prístreškom je pripnuté parte.
Tá fotografia mi pripadá povedomá tak som hľadala na internete a našla. http://www.teraz.sk/magazin/chronologia-umrti-slovenskych-osobnosti/110162-clanok.html.
Miloval hory a tie mu boli aj osudné, ako mnohým pred ním a určite aj po ňom.
Dala som si na zahriatie svoju šálku kávy z termosky, ten odkaz a parte ma prinútili premýšľať o sebe, o živote. Dnes sme tu, zajtrajšok je neistý a pritom si tak dokážeme jeden druhému znepríjemňovať život. Intrigovať, klamať, nenávidieť...
Je čas vrátiť sa. Sneh stále padá všetko je na vôkol čisté, biele, krásne.
Cestou späť sa zastavujem na chate Inovec. Na zohriatie si objednám ovocný čaj a polievku Demikát. Bola fantastická a tiež príjemná a rýchla obsluha, to nie je reklama na túto chatu, ale skutočnosť, ktorú určite oceňujú návštevníci ktorých tu bolo dosť
Pokračujem červeným značením nadol do dediny. Cesta je celkom príjemná, mierne klesanie ktoré oceňujem zvlášť keď je napadaného snehu. Nikde ani človiečika, žiadna stopa predo mnou.
Čím nižšie schádzam tým je sneh mokrejší, ešte dobre že na zostup som zvolila túto alternatívu.
Vchádzam medzi domy a už ma čaká len cesta domov. Určite sa na tieto miesta ešte vrátim zas za iného počasia aj keď aj toto malo svoje čaro.
