Dovolím si tvrdiť, že z môjho pohľadu z Kľaku sú najkrajšie kruhové výhľady do širokého okolia, čo umožňuje aj jeho 1352 metrová nadmorská výška. Kľak je turistami často navštevovaný, výstup na jeho vrchol nie je náročný. Pokiaľ si ale chcete užiť Kľak bez návalu tiež turistov, tak jednoznačne zavčasu ráno a cez týždeň, aj tak na Kľaku človek nikdy nie je sám.
Chodievam na tento môj už kultový kopček často, v každom ročnom období aspoň raz. Teraz som dlho čakala na takú pravú zimnú atmosféru. Tento rok je všetko iné ako bývalo, tak som využila možno posledné dni, keď sa ešte počasie tvári že je zima.
Nebudem podrobne popisovať trasu, opakovala som to tu mnoho krát, riadim sa, ako tradične, žltým turistickým značením z Fačkovského sedla.
Pohľad späť na Homôľku, tento rok zrejme lyžiarske stredisko veľa toho nezarobilo, snehu je málo.
Chata pod lesom, v takom prostredí bývať, by som brala hneď, ale len za predpokladu že by neďaleko neviedla frekventovaná turistická trasa.
Za mnou Homôľka a predo mnou Reváň.
Do Reváňskeho sedla vedú stúpajúce serpentíny, tu prekonáme najviac výškových metrov na trase. V nižších polohách je to len zamrznutý snehový poprašok.
Strieda sa pás listnatého lesa s ihličnatým. Za toľké roky čo sem chodím už niektoré stromy poznám dôverne.
Silné nočné mrazy spôsobili, že oblasť pod Reváňskym sedlom, ktorú volám územím večného blata, je zamrznutá, tak si už nasadzujem pomocníčky "mačky", tj. nesmeky, človek má potom v takomto teréne istejší krok. Z tejto poslednej pod Reváňskej časti chodníka sú obmedzené výhľady na vrchol Kľaku.
Výhľady z Reváňskeho sedla.
Chodník pokračuje okrajom lesa, odkiaľ vstúpime do oblasti národnej prírodnej rezervácie s 5. stupňom ochrany. Predmetom ochrany je vrcholová časť najjužnejšieho výbežku Malej Fatry, s cennými skalnými a lesnými rastlinnými spoločenstvami.
Z Reváňskeho sedla chodník občas mierne stúpa i klesá. Snehu je tu o málo viac ako pod Reváňom. Slnkom presvietené stromy vrhajú pekné tiene, chodník je pruhovaný, tak ako aj les.
Trasou sú miestami obmedzené výhľady, ale tiež pár mojich zaujímavých stromov, tak ako stromolavička.
Nasleduje krátky úsek popod skaly, vrcholce stromov sú tu už zdobené námrazou, a z lesa sa vychádza pri smerovníku Pod skalou.
Od smerovníka Pod skalou si už musíme dávať hlavne v zimnom období väčší pozor, je tu úzky, zamrznutý chodník nad zrázom, ale výhľady sú tu krásne.
Konáre zakrpatených stromov, či kríkov, sú husto obalené námrazou.
Dokonca aj "Duch Kľaku", t j. tieňohra skalnej pukliny, cez sviatky zrejme pribral, je akýsi urastenejší. Aspoň nemusím mať výčitky, že sa to týka len mňa...
Námraza zdobí kríky na vrcholovej plošine Kľaku.
Dvojkríž na vrchole a horopis.
Pri dobrej viditeľnosti vidíme z Kľaku nielen Strážovské vrchy, kopce Malej Fatry, ale aj do diaľav na Velkú Fatru, Nízke Tatry, Choč, či Západné až Vysoké Tatry. Teraz žiaľ až tak dobrá viditeľnosť nebola, ale zažila som tu aj horšie.
Výhľady z Kľaku.
Na vrchole priletela ku mne aj vrchárka červenkavá aj s rodinou, zrejme navyknutá na turistov, čakajúca, či niekomu nepadne z desiaty omrvinka.
Bol to krásny, zatiaľ ešte zimný slnečný deň, tak Kľak, uvidíme sa znova dúfam na jar.
