Nebudem popisovať trasu, jednotlivé výhľady, opisovala som ich už mnohokrát, teraz to budú len fotografie z miesta, kde rada chodievam...
Spätný pohľad na Homôľku, skoro prázdne parkovisko, ale o hodinu, či dve, tomu už tak nebude.
Chata pod lesom, inokedy tiché miesto, teraz však sú práce na rekonštrukcii v plnom prúde.
Alej smrekovcov je najkrajšia na jeseň keď je do zlata sfarbená.
Dávnejšie som tento chodník nazvala štvorprúdovkou, súbežne tu boli vychodené štyri chodníky, teraz sa už spájajú do jedného širokého.
Nekonečné serpentíny na Reváň. Viem si už aj pamäti vybaviť jednotlivé úseky, niektoré zvláštne stromy, poprepletané korene stromov, ako keby sa chceli vzájomne podržať.
Výhľady z Reváňa do diaľav.
V lese ma ovanie vôňa medvedieho cesnaku, ktorý tu ešte stále kvitne.
Ďalšie moje známe stromy, čo kus, to nenapodobniteľný originál. Tu sa predstavám medze nekladú.
Kľak a výhľady z neho. Aj môj "duch Kľaku" teda hra svetla a tieňa, je na svojom mieste, aj keď mierne zmenil svoju podobu.
Letný, rozkvitnutý Kľak poteší nielen bzučiaci hmyz, ale aj oko.
Každý z nás si nesie ten svoj kríž, aj Kľak....
Ešte pár výhľadov a dúfam, že na jeseň prídem opäť na návštevu a zas bude tak, ako vždy na týchto miestach, krásne....
Na záver by som pridala myšlienku od Mgr. Ivety Špaldovej :"Príroda je oproti nám vo výhode, môže existovať bez nás, ale my bez nej nie!" A na toto by sme nemali zabúdať.
