Je dosť vlhko, aj keď nie je blato, ale hmla a prach poľných ciest urobia svoje. Tak odmenou je päťkilové závažie blata na každej topánke a pár, možno zaujímavých fotografií.
Slnko síce občas vykúka ale je hmlisto a sychravo.
Mala som tu pri ceste taký svoj obľúbený veľký strom, ale vlani ho zlomil vietor a nezostalo po ňom nič, našťastie tie mladšie ročníky sú ešte v poriadku oživujú pohľad na polia. Teraz sa cesta rozšírila na štvorprúdovú, je to však jedno v ktorej koľaji kráčam, blato sa mi výdatne chytá na obuv.
Zo stromu vzlieta mladý dravec, obďaleč sa pasú srny, ale akonáhle ma zavetria utekajú preč.
Pozor zákruta!
Ktovie čo je za obzorom, ešte nakúknem za kopček.
Keď zlyhá technika, dosádza človek, to som nikdy netušila.
Mladé stromoradie a pár posledných kvetov bodliaka a parumančeka.
Niektorá bodliaky už odkvitli, ale našla som aj posledné púpavy.
Už len cesta späť na začiatku polí sa so mnou lúčia dve mačky, ale s pohlavým som si nie istá.
Zaujímavé sú polia aj pri západe slnka, hlavne riedke stromoradia.
V posledných lúčoch Strážovské vrchy, vyzerá to tak, že ak sa nepoponáhľam tak západ slnka nestihnem na mieste ktoré som si vybrala.
Kostol nad dedinou.
Rovnaký strom a pár minút rozdiel, žlté svetlo sa mení na červené.
Posledné minúty zapadajúceho sa slnka. Všetko raz skončí... zajtra svitne nový deň.
