Sú dni, keď sa mi nechce cestovať ďaleko, ale ani doma sedieť. Tak chodím na moje obľúbené miesta navôkol, takými sú kremencové skalné hrebene, Oselný vrch a Uhliská. Je tu všetko čo sa mi páči, skaly, výhľady pekný les.
Nevýhodou je dlhá Drahožická dolina, asfaltované cesty nemám rada, ale niekedy aj tá má svoje čaro, keď slnko vykúkne ponad hory a osvetľuje les, Drahožičký potok sa sfarbí do zlata.
Končí pekná farebná jeseň, ale v nižších polohách ešte niečo málo lístia na stromoch zostalo.
Toto je vždy moja prvá zastávka, miesto pre moju "kafepauzu".
Občas sa pristavím na lesnom chodníku, sú tu pekné urastené, štíhle stromy.
Skaly Oselného vrchu ako keby naukladané kvádre a rôzne iné tvary skál na seba. Tieto kremence majú farbu od bledo ružovej až po tmavú Pod skalami je ešte zelený koberec čučoriedok.
Že by podľa tejto najväčšej bola skala pomenovaná?
Vrchol tvoria aj menšie skalné zoskupenia a sú tu pekné výhľady.
Hra svetla a tieňov, krátky úsek "pruhovaným lesom" prechod na nižší skalný hrebeň Uhlísk.
Na Uhliskách nie sú tak veľké skalné útvary ako na Oselnom vrchu, ale hrebeň je podstatne dlhší.
Vodorovne rastúca breza sa ešte drží na skale, odkiaľ berie živiny na svoj rast to netuším.
Na tomto skalnom hrebeni sú rôzne zakrpatené, či povykrúcané stromy, machom obrastené kamene a obmedzené výhľady.
Pri tomto náleze som bola prekvapená, túto hubu som videla prvý krát v živote a dokonca že vraj je liečivá, okrem iného aj na také choroby ako Alzheimer či Parkinskon..
Cestou späť slnko svietilo už aj do Drahožickej doliny, už sa mi nezdala ani taká dlhá ako ráno....
