Výstup na Michalov vrch v pohorí Tríbeč sa stal mojou osobnou tradíciou, tichým rituálom, ktorý ma vždy naladí na nový začiatok.
Tento rok ma príroda privítala nečakaným darom. Lesná asfaltová cesta bola zahalená do čerstvej snehovej prikrývky a moje stopy ju porušili ako prvé. Svet akoby sa na chvíľu zastavil. Všade navôkol vládlo hlboké ticho, také, aké sa dnes počúva len zriedka. Ani vtáky sa neodvážili prerušiť mrazivé ráno spevom, lesná zver zostala ukrytá a krajina pokojne oddychovala.
V tom tichu som kráčala sama. Každý krok sprevádzalo jemné vržďanie snehu pod nohami, zvuk, ktorý znie ako dôkaz, že človek je nažive a prítomný v danom okamihu. Nebolo sa kam ponáhľať, nebolo koho predbiehať. Len ja, les a nový rok, ktorý sa práve začínal.
Tieto zimné rána obdivujem o to viac, že sa odohrávajú len kúsok od civilizácie. Stačí však pár krokov a človek sa ocitne v úplne inom svete, v tichej, zasneženej krajinke, kde myšlienky zrazu plynú pomalšie a čistejšie. Práve tu, na začiatku roka, nachádzam pokoj, vďačnosť a chuť kráčať ďalej. Nielen po horskom chodníku, ale aj v dňoch, ktoré sú ešte len pred nami.
Zasneženým lesom
Zrúcanina kostola na Vrch hore, tu každým rokom zapaľujem kahanec za ten zbor anjelov, ktorý stráži moje kroky, s tichou spomienkou na mojich blízkych ktorí tu už nie sú.
Na vyhliadku kde zaistený chodník prudko klesá dolu však už nejdem, je bezvýhľadovo a aj ten môj zbor strážcov má svoje limity a ja tiež.... aj tak to bol krásny deň.
