Je pochmúrny deň, počasie nepraje výhľadom, tak snáď pri priehrade niečo nové, pekné objavím.
A naozaj, na brehu naproti si ma z diaľky obzerala volavka, je však otázne, či si na mňa počká pokiaľ sa k nej priblížim.
Po hladine pláva zopár kačiek v bezpečnej vzdialenosti, ďalej je ich však celkom veľa, ale priblížiť sa k nim nedá, vzápätí si dajú kolektívny odlet.
Pokračujem chodníkom okolo vody, brezy sú naklonené k vode ako keby sa chceli napiť. Kým obdivujem farebnosť jesene, lístie popadané vo vode, tak som vyplašila mladú labuť alebo ona mňa. Predpokladám, že keď je tu jedna mladá osamelá, tak snáď tu neďaleko bude mať aj labutiu rodinu.
Na brehu oproti však žiadnu rodinku nevidieť, len sa stromy odrážajú na hladine ako v zrkadle.
Intuícia ma však nesklamala, naozaj sú tu tri dospelé labute, veľkú pozornosť mi však nevenujú, sú zaujaté lovom a hygienou.
Obďaleč na takej rúre čo tu vedie objavujem kačací rad. Aj tie tu zostali len dovtedy, pokiaľ som bola pre nich v bezpečnej vzdialenosti.
Zrejme vtáčkár zo mňa nebude, nemám na to ani vybavenie a ani trpezlivosť, ale aj pár farebných pohľadov poteší. Jasné, že volavka na mňa nečakala a mne sa nechcelo čakať na ňu pokiaľ sa vráti.
