Pre mňa Kľak je takou mojou "srdcovkou", popísala som o ňom už veľa krát, opakovala by som sa. Teraz to budú len fotografie, pohľady a výhľady, ktoré ma vždy očaria.
Na mojej trase z Fačkovského sedla už snáď poznám každý strom, teda tie ktoré sú niečim zvláštne, vyvrátené kmene stromov, pásy ihličňanov, zapadnuté snehom.
Pomedzi mrazom zdobené konáre vidieť v diaľke môj cieľ, Kľak.
Pofukuje mrazivý vietor, ktorý preháňa snehové vločky pomedzi stromy.
Reváňske sedlo ma víta peknými výhľadmi.
Môj chodník pokračuje pruhovaným lesom.
Modrá obloha, miestami vysoké snehové záveje, konáre osvietené lúčmi slnka...
Pod skalou sú nielen výhľady, ale aj malá puklinová jaskynka.
Aj "duch Kľaku" je na svojom mieste, zaujímavé je, že vždy má inú podobu.
V smere vetra...
Pekné, zimné počasie vytiahlo veľa ľudí do týchto končín, snažím sa fotografovať len prírodu, ale v tomto prípade poruším svoje pravidlo, samozrejme so súhlasom fotografovanej osoby, mrazivý vietor tento kožuch určite neprefúkal.
