Mám svoje obľúbené miesta kde chodievam, medzi ne patrí aj Bystričianska dolina, v pohorí Vtáčnik. Dolinou vedie lesná cesta, preteká potok Bystrica, navôkol lesy, idylka na prevetranie si hlavy.
Prvý krát som videla na lesnej ceste odhŕňač, ktorý šiel predo mnou. Začiatkom doliny nebolo tak veľa snehu, neskôr som však bol vďačná tomuto mechanizmu, že som sa mohla obzerať, fotografovať a premýšľať bez toho, aby som sa brodila po kolená v snehu.
Potok prekrývala hrubá vrstva ľadu, ale aj tak voda si svoju cestičku našla. Veď sa aj hovorí, pred vodou neujdeš. Bližšie k vode som sa veľmi nedostala, nebolo isté kde je breh a kde len ľad prekrytý snehom, ktorý sa môže preboriť, nerada by som si nohy namočila do ľadovej vody.
Bystrá voda omývala ľad, krútila sa medzi kameňmi vytvárala mrazivé ľadové ozdoby.
Niekde to bolo zdobenie ľadovými cencúľmi, niekde mi to zas pripomínalo hlavu žraloka s preriedenými zubami.
S nadmorskou výškou bola aj vrstva snehu hrubšia, pri svetle slnka krajina krásne obelela.
Zamrznutý ľad na konárikoch sa jagal v strieborných farbách.
Pri návrate už slnko osvetľovalo aj Veľkú skalu a jej vežičky.
Bol to pekný deň....
