Potrebu mať niekoho blízko pri sebe, dotýkať sa, je asi dané aj vývinom, veď celých deväť mesiacov je súčasťou svojej matky. Preto má ten pocit istoty a bezpečia v náručí, reaguje na príjemné dotyky a pohladenie. Čím je dieťa staršie, tak sa cíti samostatnejšie a už to nie je to bábätko ktoré si vyžaduje tú pozornosť, chce behať po vlastných, sám skúsiť všetko navôkol byť sebestačným, všetko chce, ja sám.
Dospelý človek si občas myslí , že si vystačí so všetkým a vo všetkom sám, nikoho nepotrebuje ale prídu chvíle, keď znova túži byť tým malým dieťaťom. Cítiť blízkosť, pohladenie, objatie, takú tú istotu. Istotu že ho niekto podrží, ochráni pred všetkým navôkol, kto pozná jeho potreby a má ho rád.
Nie vždy sa to podarí, i napriek hľadaniu, že nájdeme takúto osôbku, ale viem, že na samotu sa nedá zvyknúť i napriek tomu, že podaktorí si ju pochvaľujú.
V kútiku duše je však každý človek aj tým dieťaťom, ktoré i keď je dospelé a samostatné, potrebuje to pohladenie a náruč. Nemali by sme na to zabúdať a nielen prijímať ale aj dávať.
Veľa to nestojí, len také obyčajno-neobyčajné objatie a hneď je svet krajší.
