Včera som si sadla k počítaču že si zatriedim jednotlivé súbory do zložiek pod ktoré patria. Už sa mi toho zas nahromadilo na ploche, v tomto smere som neporiadna. Natrafila som na zložku s takým krátkym názvom, úvahy.
Ukladám si sem tie moje napísané myšlienky, názory, postrehy. Najstaršie sú datované koncom septembra 2009. Teda už vyše troch rokov mám zriadenú túto moju tkz. duševnú očistu
Aj predtým som písala, bolo to však formou denníka, ten už obsahoval vyše sto strán textu. Slová ktoré boli určené len mne a pre mňa a pre niekoho tam hore. V jeden deň som sa rozhodla jediným klepnutím klávesy ich vymazať. Dúfajúc, že tým vymažem všetky tie myšlienky ktoré som tam napísala.
Nestalo sa tak, ale odhodila som túto imaginárnu barličku, kde som sa mohla vyžalovať, kde mi síce nik neodpovedal, neusmernil, neprezentoval svoj pohľad či názor, ale pomáhala mi ísť ďalej. Delila som sa s mojim denníčkom o všetko čo som potrebovala zo seba vydať, aby som mohla pokračovať v ďalší deň.
Je to teda tri roky čo som prehodnotila svoj život a vybrala som si inú cestu. Cestu poznania nepoznaného, prehodnotila som svoj vzťah k sebe, k svojmu okoliu. Myslím si, že som si zvolila správnu cestu.
Čítajúc tie svoje úvahy staršieho dáta, možno by som dnes svoje názory mierne poopravila, zmenila. A prečo? Lebo každý z nás sa mení, nadobúda životné skúsenosti, ktorými sa stáva aj tolerantnejším a chápavejším voči druhým, k ich chybám a omylom. Vždy mám na mysli jeden citát : „Skôr ako moje žitie odsúdiš, obuj si moje topánky a prejdi moju cestu, prejdi moju minulosť, pocíť moje slzy, zaži moju bolesť, moju radosť, prejdi roky,ktoré som prešla ja, potkni sa na každom kameni, na ktorom som sa potkla ja... Za každým vstaň a choď ďalej, tak ako som to urobila ja...Až potom...môžeš moje správanie súdiť a tvrdiť, že ma poznáš.."
Toto mám stále na mysli keď chcem niekoho a jeho správanie posúdiť. Nevidíme do hlavy toho druhého, čo si myslí, na základe čoho je taký aký je. Nevieme čím prešiel na svojej ceste životom. Možno je naozaj zlý, zákerný ale môžeme sa mýliť a ublížiť.
Je veľmi ľahké rozdávať rady, ponaučenia, odsúdiť činy, či chovanie, o to ťažšie je pochopiť a keď treba tak aj podržať alebo povzbudiť. Ja mám pár takýchto človiečikov a hovorím im priatelia.
