O to je potom bolestnejšie to prebudenie sa do reality, tá strata, hoci to bola len klamlivou ilúziou.. Myslím si, že keď sa chovám k druhému slušne, vyvolám rovnakú reakciu. Stále verím, že človek nemôže byť zlý, zákerný, sebecký. A že v každom je niečo dobré, len to možno nevie prejaviť. Nenaučil sa vyjadriť svoje city a pocity. Že snáď len navonok je tvrdý, nevšímavý, bezcitný.
I napriek častým stratám, sklamaniam, vždy si vytváram nové. Ospravedlňujem niekedy neospravedlniteľné, hľadám to dobré jadro v človeku. Odpúšťam raz, dvakrát, ale tretí krát už nedokážem. Mám svoje hranice, niekedy aby človek nestratil sebaúctu, treba dať za priateľským, pracovným, či partnerským vzťahom tú symbolickú bodku.
Nevracať sa do viet napísaných, či vypovedaných, nezaoberať sa tým, ako by to bolo, keby... Jednoducho brať to ako nezvratnú realitu, ktorá nemá pokračovanie, dej, opona sa zatiahla a je koniec. Keď to človek neurobí, a stále odpúšťa, stále toho druhého ospravedlňuje, dúfajúc zmenu, ktorá by sa rovnala zázraku, ubližuje si sám sebe, predlžuje agóniu. Zostáva síce na pódiu, hrá svoju úlohu ďalej, ale už nie s radosťou, ale v očakávaní ďalšieho úderu, rany. Už to nie je to, čo by to malo byť, je to skôr o sebatrýznení a bludnom kruhu.
Z tohto je len jedna cesta von, tá bodka. Bez toho, aby som nedala bodku, nedokážem písať novú vetu, nedokážem rozvíjať ďalší dej a vykročiť iným smerom. Niektorí majú tých rozpísaných viet viac, vyhovuje im taký spôsob života, hrajú na viacerých javiskách, je to o charaktere človeka.
Je pravdou, že tie ilúzie na jednej strane strácam, na druhej si ich zas začnem vytvárať, už na inom javisku. Zas verím v dobro toho druhého, v očakávaní, že moje ilúzie sa raz stanú skutočnosťou, nevzdávam to. Verím, že niekde existuje človek, u ktorého sa tie moje ilúzie stanú realitou. Preto považujem aj citát od Marka Twaina za pravdivý, aspoň u mňa určite platí.
Neodputávaj sa nikdy od svojich ilúzií! Keď zmiznú budeš ďalej existovať, ale prestaneš žiť. /Mark Twain/
