Keď premýšľam nad týmto citátom, jeho významom, je pravdou to, že ho dokážeme premárniť vecami, či ľuďmi, ktorí nám nič nedávajú a oberajú nás o to najcennejšie o čas... čas, ktorý nik nemá neobmedzený, sme tu na určitú dobu. Včera už bolo, tam nič nezmeníme, žijeme dnes, teraz, zajtrajšok nemusí byť...
Premýšľala som, z akej oblasti napíšem svoj v poradí už tisíci blog, čo je pre mňa najkrajšie, najpútavejšie. Nevedela som si vybrať. Každé miesto ktoré som navštívila je jedinečné, pre mňa krásne, ktoré je to naj? Tak som sa rozhodla pre detaily, maličkosti, ktoré si možno v zhone nevšímame, k tomu aby sme sa pri nich zastavili, nemáme čas, neľutujem, že som ten svoj venovala aj týmto "maličkostiam" posúďte, či ten môj čas stál za to.
Na cestách začiatkom leta, listy stromov sa menia na sýto zelené...
Polia sa vlnia, ešte je repková sezóna.
Obilie dozrieva, modrá obloha a ďaleké cesty vedúce... do leta
Leto a rozkvitnuté lúky, vlčie maky patria k sebe.
Už z fotografií cítiť vôňu levanduľe...
Neznáma žena, ako víla medzi levandulami.
Kde sú kvety je aj hmyz, aj keď sa mi zdá, že tento rok ubudlo motýľov, alebo som nebola v správny čas, na správnom mieste....
Cestou do jesene...
Jesienka, prvý náznak že sa už blíži.
Rozkvitnuté trávy žltnú, po obilí polia sú už poorané aj bodliaky odkvitajú.
Kým niektoré plody dozrievajú, listy sa sfarbujú teplými jesennými farbami.
Konáre stromov, kríkov zdobia pavučiny.
Tak išiel čas, možno zajtra svitne nový deň...
