Prvé tri mesiace som tu mala moju, vtedy dvojročnú vnučku. Bola riadna zima, až tak prašťalo, napadol sneh a my sme chodili každý deň na prechádzky, hodinu doobeda, hodinu poobede. Kŕmili sme labute na rieke, či kačice na jazere. Poznali ju všetky psíky z okolia, so všetkými bola kamarátka. Bolo to pre mňa náročné obdobie skĺbiť pracovné povinnosti so starostlivosťou o malé dieťa. Ale spoločne sme to zvládli.
Oslávili sme aj jej narodeniny veľkou detskou párty. Päť malých deti od dvoch do piatich rokov. Nafúkala som balóny, bola veľká torta, detské šampanské Celá zostava týchto drobcov sa vyšantila na mojej posteli, kde vyskakovali do rytmu hudby. Prvé tri mesiace v roku utiekli ako voda, myslela som si, že sa mi uľaví, keď mi moja služba skončí, ale pravdou je, že to boli pre mňa tri šťastné mesiace, bolo a aj je mi za ňou smutno.
Potom sa striedali víkendové návštevy maličkých. Chodili sme na také krátke výletíky po okolí, na preliezky, do piesku si koláčiky robiť. Niekedy prišli oni sem, alebo ja za nimi.
V júli sme boli na rodinnej dovolenke všetci zas spolu. Ktovie či sa takáto príležitosť ešte naskytne, bola to krásna dovolenka, deti si ju naozaj spoločne užili. Vyšantili sa, stavali z piesku hrady, učili sa plávať, zbierali si kamienky, mušličky.
Aj jeseň ubehla rýchlo, pár návštev, vnučka našla svoj prvý hríbik a už je tu zas zima. Dlhé zimné večery, prezerám si fotky a spomínam.
Akým bol pre mňa tento rok? Krásnym, mám veľa pekných spomienok a dúfam, že vnúčence si tiež niečo zapamätajú. Aj keď nie sú často spolu, okolnosti to nedovoľujú, majú svoju veľkú rodinu, spoločné zážitky.
Patria spolu, dúfam, že ani v budúcnosti, v blízkej či ďalekej, na to nikdy nezabudnú.
Niet krajšieho pohľadu ako pohľad do šťastných a úprimných detských očí a ja im prajem, aby tento pohľad nikdy nestratili. Aby aj ten rok budúci bol pre nás aspoň taký ako odchádzajúci.
