Dni ubiehajú prirýchlo, alebo som to kedysi nemala čas vnímať? Tešila som sa na víkendy, na čas strávený s deťmi, dobiehala resty ktoré sa nakopili cez týždeň, neuvedomovala som si to.
Teraz mám ten pomyslený víkend každý deň. Niekedy musím premýšľať, aký je dnes vlastne deň?
Nie som v časovej tiesni, teda nemala by som byť a predsa mám tak málo času na všetko čo by som chcela ešte stihnúť, zažiť, vidieť. Nestíham, ako keby tie dni boli čoraz kratšie.
Možno priveľa myšlienok venujem spomienkam, potom ten deň rýchlejšie utečie.
Triedim fotografie ktoré som nafotila za roky, nikdy som nenašla na to čas. Je ich veľmi veľa, tak niektoré menej vydarené aj vymazávam. Hory, skaly, kvety a nádherné výhľady, možno niekedy aj rovnaké miesta, ale vždy je to iné.
Ukladám si fotografie mojich vnúčat od ich narodenia po dnešok, na nich je najlepšie vidieť ako už vyrástli, zmenili. Boli taký drobci a už sú z nich aj školáci. Prirýchlo uteká čas.
Fotografie rodiny, priateľov niektorí z nich už tu nie sú, veľmi mi chýbajú, keby sa tak dal vrátiť čas...Tieto fotografie si nechávam všetky, bez úpravy nemôžem a nechcem vymazať, ani jednu.
Zapálim sviečku a spomínam, na dni keď sme boli spolu, nevediac o tom, že sa náš spoločný čas kráti. Človek si až teraz uvedomuje, že žije dnes a ten zajtrajšok nemusí byť. Čo po mne zostane? Budú to len spomienky rodiny, detí, vnúčat, priateľov dúfam, že budú len pekné, ako aj tie moje.
Niekedy je dobré zastaviť sa, zamyslieť, nájsť si ten čas pre svojich blízkych pokiaľ sú tu a pokiaľ sme tu my.
