Úsmev, záujem o druhého človeka, svoje okolie, vzájomné pochopenie sa. Niekedy stačí, keď človek pochopí sám seba, čo chce vo svojom živote dosiahnuť, vytýči si svoju vlastnú cestu. Je na každom z nás aká bude, či po nej bude kráčať sám, zahĺbený do seba, sebaľútosťou a sklamaním zo všetkého a všetkými. Vidiac všetko čierne, chladné, upršané. Alebo to bude cesta na ktorej budem rozdávať a prijímať úsmev, pochopenie a lásku.
V prírode po každom daždi však vyjde slnko, aj ten dážď je potrebný. Zmyje prach, všetko navôkol ožije.
Stáť na jednom mieste, či sa niečo udeje, čakať.... Je tiež jednou s možností. Neuvidíme však nič nové, prešľapujúc na jednom mieste, ľútosť, hlavne sebaľútosť, časom si človek uvedomí že stráca čas. Čas ktorého nie je až tak veľa. Keď je všetko zahmlené, studeno a daždivo, ťažko sa hľadá tá správna cesta. Ale tam niekde je u každého smer, oporný bod, niekedy ho nevidíme, alebo nechceme vidieť...
Predstavujeme si svoj život ako prechádzku, rovnú cestičku, na ktorej nás bude sprevádzať len to najlepšie. Ale ona je kľukatá, s množstvom zákrut a križovatiek neľahká.
Niekedy sa stráca, rozhodujeme sa ako ďalej, kadiaľ ísť. Pokračovať nevychodeným chodníčkom? Vrátiť sa? K istotám, k ľahšiemu životu, alebo si vyšľiapať vlastnú cestu.
Čo ma na nej čaká? Ako sa rozhodnúť? Zvažujeme za a proti. Každý je strojcom vlastnej cesty, vlastného života, na rozdiel od počasia je na každom z nás aký bude. Čo chceme, o čo sa snažíme a čo sme schopný pre to aj obetovať. Obetovať nie preto, aby sme mali v budúcnosti čo vyčítať, pripomínať. Ale preto, že to chceme, že sme si ju zvolili a tá naša obeta je z lásky. Verím tomu, že kto nezištnú lásku dáva, raz sa jej vráti, možno nie hneď, možno musí prejsť ešte zopár zákrut a križovatiek, prežiť búrky aj chlad... Ale určite tam niekde ďalej je cesta zaliata slnkom, radosťou a šťastím, ktoré vynahradí tú námahu aj z tej najneschodnejšej. Keď stojíme na jednom mieste, čakáme, nikdy sa k nej nedostaneme...
"Neplač keď sa na ceste životom potkneš. Aspoň vieš že kráčaš."
