Nechcem sa tu sťažovať ako mi je, uvedomujem si jedno, z časti si môžem za tento stav aj sama. Prestala som bojovať, nehľadala som riešenie, ale spôsob ako zabudnúť a uniknúť z reality. Nechcem sa tu ospravedlňovať, že inak sa nedalo, dalo, mne však došli sily na to, aby som bojovala.
Vždy som mala v živote cieľ, povinnosti, zodpovednosť, dokázala som toho myslím si veľa, bolo by to aj na tri životy dosť. Ale keď tak premýšľam, vždy to bolo kvôli niekomu, kvôli deťom, priateľom, rodine, pracovníkom. A keď mám zabojovať sama za seba, kvôli sebe, svojmu životu a svojej existencii, tak to vzdávam.
Nikdy som nebola dôležitá ja, vždy bol dôležitejší niekto druhí, mala som rada všetkých okolo seba, ale nie seba ako osobu, záujmy a potreby toho druhého mi boli vždy prednejšie ako vlastné. Čo s tým? Ako ďalej? Byť tým medvídkem? Bolo by to najjednoduchšie ale nereálne, takto nefunguje život, medvedík necíti, nevidí, nepremýšľa ale ja áno.
Chcem zmenu, chcem mať svoj cieľ, svoj život, svoje drobné radosti. Čo k tomu potrebujem? Len jedno, naučiť sa mať rada samú seba, vytýčiť si vlastný cieľ a tak ako som vždy bojovala za niekoho iného, zabojovať za seba, byť v istom smere sebec, neviem či sa mi to podarí, ale v každom prípade sa o to pokúsim, lebo viem, že tomu medvedíkovi je síce na jednej strane krásne, bezstarostne, ale byť človekom je lepšie, krajšie aj keď boľavejšie.
Po dlhšom čase zas počúvam túto pesničku, spomenula som si pri nej na úvahu čo som napísala dávnejšie a znova som si ju prečítala. Premýšľala som nad tými slovami. Čo sa zmenilo? Veľmi veľa, našla som samú seba, svoje drobné radosti, teším sa z každého nového dňa, z nových zážitkov, mám rodinu, priateľov, aj keď určite ako každý mám aj svoje starosti, čierne dni, ale naučila som sa ich prekonávať a bojovať aj sama za seba.
Už nechcem nikdy byť tým „medvídkem" .... Myslím si, že ten boj vo svojom vnútri som už vyhrala.
Zo štítov sa dá vidieť veľa. Z vesmíru ešte viac. Ale najviac uvidíš a pochopíš, keď si na kolenách.
J. Consul
