Pozerala som sa na oproti idúce autá, opačná strana bola menej upchatá, v priemere každý tretí vodič je žena, každý piaty až šiesty vodič telefonuje, zvádza k tomu pomalá jazda, naskytá sa možnosť vybaviť si telefonáty počas nej. Približne tak v každom štvrtom aute sedel okrem vodiča ešte spolujazdec. Okolo mňa medzitým prešlo päť chodcov.
Premýšľala som, všetci tvrdíme že sa máme zle, vezieme sa aj na krátke vzdialenosti, telefonujeme si, nie preto že niečo súrne potrebujeme, ale len tak, z dlhej chvíle, ani cesta pre jedného v aute ne je lacnou záležitosťou, máme sa až tak zle? Možno sú to centíky ale keď ich spočítame koľko je to každý deň, za mesiac, za rok, prekvapíme sa nad tou úctihodnou sumou. Trpíme nadváhou, zjeme niečo narýchlo vo fast foodoch, prejdeme sa peši maximálne k autu a späť, komunikácia s rodinou? V rýchlosti cez telefón, kde si? Máš úlohu na zajtra? Prídem neskôr, urob si niečo na večeru, neseď stále pri počítači. Inštrukcie rozdané, splnili sme si povinnosť.
Naozaj? Voči komu? Voči rodine? Voči sebe? Čakám na ďalší pohyb kolóny, uvedomujem si, že musím si zmeniť priority, zaradiť sa radšej medzi tých pár chodcov, urobím si niečo pre svoje zdravie, napokon aj ušetrím. Miesto telefonovania si radšej sadnem s rodinou a porozprávame sa, čo má kto nového, ako sa mu v ten deň darilo. A z tých ušetrených peňazí si urobíme pekný spoločný výlet.
Dúfam, že zas zajtra nenasadnem znovu do auta, aby som zbehla do neďalekého obchodu...
