Nie je to veľmi náročný výstup, najnamáhavejšia časti sú, aspoň pre mňa, serpentíny na Reváňske sedlo. Vianočné prejedanie a leňošenie urobilo svoje, najprv som svojim fajčiarskym kašľom zrejme odplašila zver z okolia, potom som fuňela ako dobre vykŕmená hus. Zrejme budem musieť častejšie takto chodiť, aby som prehodnotila svoju životosprávu a kondíciu.
Aj to oblečenie som si nezvolila vhodne. Dosť som sa na teplo poobliekala, tak som postupne vkladala veci do batoha. Nakoniec som si vyzliekla aj vetrovku skratka nerátala som s tým, že budem produkovať pri tom pohybe toľko živočíšneho tepla.
Neskôr už vo vyšších polohách som ocenila to, že som sa teplejšie obliekla a znova som si vyťahovala oblečenie z batoha. Vial mrazivý vietor, ale mne bolo celkom príjemne. Predbiehali ma skupinky turistov, zrejme znalci zimných pomerov, nakoľko mali so sebou palice a na topánkach pripevnené tkz. mačky. Tým sa teda dobre šľapalo, aj napriek všetkým úskaliam šmykľavého terénu pomaličky som sa tiež dostala do cieľa. Nafotila som krásne zábery, hoci sa zdalo na chvíľu, že celé okolie zahalila hmla, ale ten vietor to všetko časom odvial.
Na vrchole som si dala z termosky kávu s vianočným koláčikom, odfotila výhľady kol do kola a pustila som sa cestičkou naspäť. Pokiaľ som si namýšľala, že výstup hore bol ťažký, tak ten zostup predčil všetky moje očakávania. Presúvala, lepšie povedané kĺzala som sa od stromu k stromu, všetky čo boli na blízo som vyobjímala. Párkrát som sa povozila aj po zadku. Zatancovala neidentifikovateľný brejk na šmykľavom teréne, alebo cupitala slimačím tempom hľadajúc vhodnú, nie šmykľavú stopu, kde by sa mi dalo zachytiť a neskĺznuť. Zas ma predbiehali skupinky s palicami a s mačkami, už som pochopila, na čo sú tie palice dobré. Vzostup mi trval podstatne dlhšie ako výstup. Stiahla som fotky z fotoaparátu, bolia ma kĺby, nohy, som ustatá, ale keď pozerám na tie fotky a vedela by som čo ma čaká, aj tak by som tam znova išla, bolo tam nádherne a stálo to za to.
